Ako macko nemohol zaspať

Lístie zo stromov už dávno opadlo. Ľadový vietor ohýbal len holé konáre. Plchy a veveričky mali v skrýšach poschovávané oriešky a ježkovia sa pomaly zahrabávali do kopy jesenného lístia. Aj macko sa naposledy dosýta najedol a uložil sa do svojej jaskyne, pripravený na zimný spánok.

Bol už december a ráno les pokryla námraza, ale po snehu ešte nebolo ani stopy. Macko sa prevaľoval z jednej strany na druhú. Zavrel oči, potom počítal ovečky. Napočítal ich hádam aj tisíc, ale nič nepomáhalo.

„Neviem spať bez poriadnej periny,“ zabručal smutne. Čudujete sa, akú perinu asi môžu mať medvede? No predsa snehovú. Najlepšie takú, ktorá by zakryla celú jaskyňu.

Vykukoval, ňuchal, ale vo vzduchu necítil ešte ani náznak sneženia. Vybral sa teda z brlohu na prechádzku. Povedal si: „Pôjdem, kam ma laby ponesú, až kým si nejakú perinu nenájdem. Keď sa mi labky unavia, aspoň lepšie zaspím.“

Macko síce nepoznal svetové strany, ale našťastie sa pustil smerom na sever. A vy, deti, už určite viete, že čím ďalej na sever, tým je počasie chladnejšie. Zrazu na obzore zbadal veľký kamenný hrad. Drevená značka pri ceste hlásala: Zimné kráľovstvo, dva dni cesty pešo. Čože, zimné? Tam predsa musia mať sneh, pomyslel si macko a pridal do kroku.

Bola práve noc a na niektorých plotoch viseli bielučké periny. Asi aby sa mrazom poriadne vyvetrali a vyčistili. Periny boli plné mäkučkého peria. Macko jednu z nich nedôverčivo oňuchal, až z nej vyletelo pár pierok. Macko si kýchol. To nebude perina pre mňa, pomyslel si.

Kráčal teda ďalej, prešiel celý les, niekoľko lúk, no stále sa necítil ospalý. Pod labkami mu však už vŕzgal čerstvý mäkký sneh.

„Vyzerá to tak, že som prišiel do krajiny, kde bude snehová perina,“ zamrmlal si popod nos. Bol uzimený, unavený, ale zaspať nemohol…