Janík a hovoriace noty

Školská taška so žuchnutím pristála v rohu izby. Janík na ňu ani nepohliadol, veď úlohy počkajú na neskôr. Už aj si sadal ku klavíru a prsty sa mu rozbehli po stupnici.

Janík je tak trochu neobyčajný tretiak. Behať za loptou ho veľmi nebaví, ale ak ide o hudbu, treba ho krotiť, inak by pri klavíri presedel celý deň. A dnes večer má dokonca hrať na svojom prvom skutočnom koncerte! Budú tam naozajstní diváci!

Pani učiteľka mu vybrala prelúdium od Johanna Sebastiana Bacha. Tvrdila, že ho väčšinou hrávajú starší žiaci, ale videla, aký je Janík šikovný, a preto mu dôverovala. Janík to vzal ako veľkú výzvu a rozhodol sa, že pani učiteľku nesklame.

Aj teraz vytiahol hrubý notový zborník, z ktorého sa mračila tvár skladateľa. Nalistoval si príslušnú stránku a pustil sa do opakovania. Skladbu si zahral najprv pomaly, potom v tempe, podľa nôt, a nakoniec aj spamäti. A keď nastal čas, obliekol sa do nového obleku, učesal sa, schmatol noty a natešene vyrazil.

Ako sa blížil ku koncertnej sále, všimol si, že mu už akosi nie je do skoku. Nohy mu oťaželi a v bruchu akoby mal kŕdeľ motýľov. Radosť zmizla a odrazu pociťoval... Čo to vlastne bolo? Nervozita? Strach?

V koncertnej sieni už čakala pani učiteľka. Ihneď spustila: „Janíčko, budeš hrať ako tretí. Tu v šatni si odlož veci a priprav sa. Čoskoro sa to všetko začne!“ mlela tak rýchlo, že si ani nevšimla chlapcov utrápený výraz. Len sa letmo usmiala a už utekala vítať ďalšieho žiaka.

Janík začul spoza opony ruch, hľadisko sa naplnilo ľuďmi. Predstavil si, ako tam sedí jeho mamička, ocko, babka s dedkom aj mladšia sestrička. Celá rodina sa na neho prišla pozrieť – nesmie preto urobiť ani jedinú chybičku! Chlapcovi sa potili ruky.

Keď uvádzač ohlásil jeho meno,…