Zatúlaný zajačik a jeho dobrodružstvo

Bolo krásne zimné ráno. Celú noc snežilo, a tak bolo Zimné kráľovstvo zahalené v ligotavých snehových vločkách.

Za jedným oknom v drevenom domčeku sa usmievala dievčenská tvárička. To malá Viky sledovala, ako nádherne je vonku.

„Oci, mami, nasnežilo!“ budila rodičov s radostným výskotom. „Poďme sa prejsť!“

Takýto lákavý návrh sa nedal odmietnuť – veď zimné prechádzky lesom boli ich obľúbené. Vždy si do košíka nabalili staršie jabĺčka a mrkvu, aby cestou nakŕmili lesné zvieratká. Teraz, keď im snehová perina zakryla potravu, sa im zídu ešte viac než inokedy.

Zrejme boli prví, čo sa v ten deň vydali na prechádzku, pretože sneh na chodníku bol ešte nedotknutý, nikde ani šľapaje. A ako krásne vŕzgal pod nohami! Snehom boli prikryté aj vetvy stromov a Viky sa cítila ako v rozprávke.

Rodinka sa vybrala ku kŕmidlu, kam sa chodievajú najesť lesné zvieratká. Nechali pri ňom jabĺčka, mrkvičku a semienka.

„Myslíte, že sem prídu srnky?“ pýtala sa Viky nedočkavo. „Rada by som nejakú videla.“

Ocko bol lesník a vedel o zvieratkách všetko. Vysvetlil jej, že lesné zvieratká sú plaché. Najlepšie bude, keď sa vzdialia.

„Ale keď prídeme zajtra,“ doplnila ho mamka, „určite tu bude veľa stôp. Podľa nich zistíme, aké zvieratká pri kŕmidle boli. Okrem srniek možno aj jelene, líšky a divé prasiatka.“

Pobrali sa teda chodníčkom ďalej. Vtom po konári nad nimi prebehla veverička. Konár sa roztriasol a sneh z neho spadol rovno na ocka. Všetci sa rozosmiali. Viky vybrala z košíka oriešok a položila ho k stromu. Pár metrov sa vzdialili a čakali, kým si poň veverička príde.

Tá k nemu najprv nesmelo prihopkala. Ale keď zistila, že jej žiadne nebezpečenstvo nehrozí, s chuťou sa do orieška pustila. Viky s rodičmi ju chvíľu pozorovali.

Naraz sa pred nimi čosi mihlo. Pomedzi…