Iktomi a Ondatra

Iktomi, ten starý figliar, sedel na holej zemi v tieni obrovskej vŕby. Za chrbtom sa mu zrkadlilo jazero, ktorého hladinu jemne vlnil vánok. Povedľa Iktomiho ležala kôpka ešte teplého popola. Práve pred chvíľou uhasil oheň a teraz už sedel s členkami ovinutými okolo malého hlineného hrnca. Stúpala z neho para a vôňa chutnej rybacej polievky.

Dnes mal Iktomi zároveň veľmi dobrý aj veľmi zlý deň. Veľmi zlý preto, že pre jeho neustále nezbedy ho opäť vyhnali z neďalekej osady Siouxov. Preč od pohodlných típí z byvolej kože, preč od trkotania a smiechu. A hlavne – preč od jedla!

Iktomi nerád býval osamote, ale nevedel si pomôcť. Jednoducho si musel z druhých robiť žarty. Jeho triky síce málokedy vyšli, no to ho nezastavilo.

„Veď aj ostatní si robili žarty zo mňa,“ šomral si namosúrene. „Smiali sa na mojej krásnej žlto-červenej pomaľovanej tvári! Aj na bedrovom rúšku a mojich nohaviciach z kože mustanga, ktoré som si vyrobil úplne sám! Ešte aj moje vrkoče zviazané kožou sú im na smiech,“ vzdychol a zadíval sa na svoj krivolaký, strapatý vrkoč.

Iktomi si o sebe myslel, že vyzerá dobre. Navyše, dnes bol so sebou obzvlášť spokojný! Chytil totiž malého pstruha, celkom sám, len pomocou rybárskej šnúry a vysušeného vtáčieho pazúra. Už vtedy bol riadne hladný, a pri varení rybacej polievky vyhladol ešte viac!

Namočil do polievky svoju lyžicu z rohoviny, olizujúc si pery. Iktomi nebol z tých, čo jedávali pravidelne. Vlastne býval častejšie hladný než sýty. Pre tie jeho večné triky nebol totiž nikde vítaným hosťom. A taktiež bol dosť skúpy, čo bolo presným opakom štedrosti, ktorou boli Siouxovia známi.

Práve pre svoju sebeckosť sa teraz tak dobre ukryl. Zašiel až sem, kde ho zakrývala divoká ryža a vysoká tráva pri brehu. Nikto ho tu nenájde! Tu si môže v…