Hra s pravdou

Anička mala odmalička veľkú fantáziu. Zo všetkého najviac obľubovala počúvať všelijaké rozprávky. Rada ich domýšľala a tvorila si v hlave vlastné príbehy.

Jedného dňa sa dievčatá po škole rozhodli, že sa budú hrať na herečky. Anička ich pozorovala, ako si vyrábajú kostýmy z papiera a skúšajú si ich, a chcela sa pridať. Lenže nevedela ako. Bála sa, že sa s ňou nebudú chcieť hrať.

Vtom dostala nápad. Čo keby si skúsila niečo vymyslieť? Možno ich tým zaujme.

„Dievčatá, môžem sa k vám pridať? Ja totiž o herečkách niečo viem! Moja mamička je herečka,“ zdôraznila. Svojím klamstvom si okamžite získala pozornosť všetkých.

„Naozaj?“ opýtala sa Eliška.

„No jasné. Často ma bráva so sebou na vystúpenia. Mám miesto v prvom rade,“ prehodila Anička.

„Tak o tom nám musíš porozprávať.“ Dievčatá sa usadili na koberec okolo nej. A tak Anička rozprávala a preháňala. Celé to brala ako hru. Veď si len trochu vymýšľa, tak čo. Ale spolužiaci ju sledovali s obrovským záujmom.

Keď prišla na druhý deň do školy, dievčatá ju hneď obkolesili. Anička sa snažila hovoriť o niečom inom, ale ony chceli stále počúvať len o tom, aké je mať za mamičku slávnu herečku.

Anička si celú historku vymyslela, aby si získala pozornosť, a to sa jej aj podarilo. Ale kamarátky chceli vedieť čoraz viac podrobností. Čo teraz? Nemôže predsa povedať, že to nie je pravda. A tak si ďalej vymýšľala. Zo začiatku ju to bavilo, ale čím dlhšie to trvalo, tým ťažšie pre ňu bolo zapamätať si všetko, čo vypustila z úst.

„A Anička, v akých filmoch hrá tvoja mamička? Ja by som ich chcela vidieť,“ vyzvedala Eliška.

Anička zbledla. Jej mamka vo filmoch nehráva, ale ako z toho von?

„No, ona vlastne teraz hrá skôr v divadle…“ odpovedala a začala pociťovať úzkosť.

„A…