Hora Potvora

Svetom koluje taká legenda, že v jednom pohorí, hlboko v lese, je ukrytá hora. Všetci ju volajú hora Potvora, lebo vraj pojedá ľudí. Ale prečo by to robila? No vraj vo svojich útrobách ukrýva poklad. A tak sa ľudia, od vekov bažiaci po bohatstve, nechajú zakaždým zlanáriť. Keď horu Potvoru nájdu, vlezú do nej. Hora vraj pútnikov láka sladkými sľubmi, že im dá všetko, čo je v jej vnútri. No len čo dotyčný do nej vlezie, ústa sa zatvoria… a viac už niet cesty von. Ale prečo sa tak dialo, to nevedel nikto vysvetliť.

Jedného dňa si takto kráčal lesom istý pútnik. Nie, on nehľadal žiadny poklad. Bol spokojný s tým, čo mal. Jednoducho mal rád čerstvý vzduch a rád sa túlal svetom. Ako tak kráčal a predieral sa hustým krovím, zrazu sa pred ním zjavila babka. Zhrbená s raždím na chrbte – len pár konárikov, ale krčila sa, akoby niesla prinajmenšom tri buky.

„Počkajte, babka, pomôžem vám,“ a pútnik jej už aj bral nošu a prehodil si ju cez mohutné plece.

„Ďakujem ti, dobrý junák, ďakujem. Stará som, už veľmi nevládzem. No drievko na kúrenie potrebujem. Hentam bývam, hneď za rohom.“

Kráčali teda svorne, až kým nedošli k babkinej chalúpke.

„A ako sa ti ja teraz odvďačím, mládenec?“ opýtala sa starenka, keď jej pútnik nošu v domci zložil.

„Ale, to nestojí za reč. Aspoň som si trošku kosti ponaťahoval,“ usmial sa junák.

„Naozaj nič nechceš? Ani len dozvedieť sa, kde je poklad ukrytý, nechceš?“

„Poklad? Ten nosím predsa v sebe. Iný nepotrebujem. A to, čo potrebujem, vždy po ceste nájdem,“ smial sa mládenec.

„A čože si do týchto opustených kútov zablúdil? Ak sa sem ktosi aj zatúla, poklad hľadá. Iba na to sa každý pýta. Ale ty jediný si mi aj pomohol. Žeby ty si bol…“ a babka odrazu…