Čarovné prstienky a ryžové rezance

Jar pomaly odovzdávala štafetu letu. Eli s Ankou si užívali teplé slnečné lúče a vôňu všemožných kvetov, kríkov a stromov, ktoré sa prebúdzali k životu. Najväčšmi sa však nemohli dočkať, kedy vyskúšajú nové bicykle, čo nedávno dostali.

Keď konečne prišiel víkend, stačilo už len pripraviť bicykle a desiatu na cestu. Sestričky vstali s prvými lúčmi, aby vyrazili čo najskôr. Ich rodičia rozospato ukladali veci do tašiek a vyzerali, že by pár minút spánku ešte uvítali. Až keď šliapli do pedálov, prebral ich svieži ranný vzduch.

Výlet na bicykloch prebiehal v poriadku. Až okolo obeda zastavili a chystali sa zjesť zapečené chlebíky so zeleninou. Ale stalo sa, čo nikto nečakal: ukázalo sa, že všetky dobroty zabudli doma v chladničke. Mamička len zalomila rukami. Eli s Ankou začínali byť od hladu poriadne mrzuté a otecko tiež.

Zrazu zbadali na kraji mestečka domček, ktorého vývesný štít hlásal jedno slovo: pho. Doďaleka sa odtiaľ šírila úžasná korenistá vôňa. Bolo rozhodnuté.

Ani sa nestihli pohodlne usadiť, keď pred každým pristála na stole obrovská miska, z ktorej sa ešte parilo. Sestričky aj rodičia sa lačne pustili do tenučkých plátkov mäsa, voňavého vývaru, byliniek a šťavnatých rezancov.

Anka skúsila jesť paličkami, ale veľmi jej to nešlo. „Sú klzké ako dážďovky,“ povedala so smiechom. Ale keď sa neposlušné paličky pokúsila v ruke narovnať, zrazu... nechtiac otočila prstienkom.

A keďže to nebol prstienok hocijaký, určite už viete, ako tento príbeh pokračuje. Presne tak. Mihnutím oka sa ocitli úplne inde.

S mamkou a ockom síce stále sedeli pri stolčeku, ale ten vyzeral celkom inak. Bol oveľa nižší, plastový a všade naokolo sa mihali motorky, štvorkolky a ďalšie podivné dopravné prostriedky.

„Ach jaj,“ pípla Anka.

„Ach jaj,“ hlesla Eli.

„To je ale dobrota!“ pochvaľoval si otecko a zdalo sa, že si tú…