Dôverčivý Stuart

Pred mnohými rokmi žil v jednom ďalekom meste mladík menom Stuart. Už od detstva mal sklon veriť všetkému, čo kdesi začul. Ako malý chlapec hľadal koniec dúhy, aby ho doviedol k pokladu. Alebo sa prihováral rybám v rieke v nádeji, že mu aspoň jedna splní tri želania. Inokedy zas lovil žaby, aby ich mohol pobozkať a pričarovať si tak princeznú.

Jeho rodičia sa spočiatku nad synáčikovou prostosťou len usmievali. Chlapec si však svoju naivitu preniesol do dospelosti. A čo čert nechcel, vedelo o tom celé mesto.

„Hej, Stu, zajtra si daj pozor, budú pršať klince,“ volali naňho. A naozaj – na druhý deň sa mladík motal po meste s kovovým vedrom na hlave. Ľudia sa mu smiali, až sa za bruchá chytali.

Ale to, čo sa začalo ako nevinná zábavka, časom naberalo nepekné obrátky.

„Hej, Stu, pod mestom je vraj schovaná truhlica plná striebra. Keď ju nájdeš, bude tvoja,“ šepkali mu. Potom sledovali, ako špinavý mladík vylieza po niekoľkých hodinách z kanála s prázdnymi rukami.

Stuart sa stále tváril, že si z podobných vtipov nič nerobí. Až raz...

„Hej, Stu, beží za tebou medveď!“ ozvalo sa chlapcovi za chrbtom, práve keď zbieral drevo v lese. Ako mal vo zvyku, dal sa rovno do behu. Iba raz sa cez plece obzrel, ale nič za sebou nevidel.

„Takto ho nezbadáš, tohto medveďa vidieť, len keď sa pozrieš popod nohy!“ kričali chlapci.

Stuart im ako vždy uveril, ani sa nad tým nezamyslel. A viete, čo urobil? Hneď sa v behu predklonil, aby sa na zviera pozrel. A urobil ukážkový kotrmelec! Potom vyskočil na nohy a bežal ďalej. A keďže to bol skutočne dôverčivý mladý muž, v snahe zočiť medveďa ho ešte niekoľkokrát zopakoval.

V tom čase bol taký kotrmelec vecou nevídanou. Ľudia nemali na bláznenie čas…