Hľadá sa ženích pre slečnu Krtkovú

Stalo sa to kedysi dávno, v jednom horskom údolí. Nebolo to však obyčajné údolie. Dolinou tiekla šíra pokojná rieka a nad ňou sa týčila obrovitánska kamenná socha. Bola to prastará socha Budhu. Nehybnými očami z kameňa zvysoka hľadela na lesy naokolo a k jej kamenným ušiam doliehalo veselé žblnkotanie rieky.

V tomto údolí – ibaže pod zemou, bezpečne ukrytý v tieni obrovitánskej sochy – žil pán Krtko s pani Krtkovou. Pán Krtko bol celý naradostený, lebo do ich rodiny práve pribudlo drobné mláďa – utešené krtie dievčatko. Pán Krtko bol presvedčený, že je to najkrajšie krtie mláďa na celom svete. Preto sa rozhodol, že keď vyrastie, musí jej nájsť toho najmocnejšieho ženícha, aký existuje. Za nikoho iného sa nebude môcť vydať.

Ako však zistiť, čo je na svete najmocnejšie? Pán Krtko strávil celé roky pátraním a hľadaním odpovede. Pýtal sa každého suseda a každého okoloidúceho. Dokonca zašiel aj za samotným krtím kráľom. Všetci krtkovia sa zhodli na tom, že najmocnejšie na svete sú istotne modré nebesá. Sú predsa také obrovské, že prikryjú celú zem!

Pán Krtko sa teda vybral na dlhú cestu rovno k nebesám. Tam hore, na nekonečnej modrej oblohe, sa rozliehal štebot vtákov a bolo odtiaľ vidieť celý svet ako na dlani. Pán Krtko sa úctivo poklonil a povedal: „Vážené nebo, ty si istotne najmocnejšia vec na svete. Rád by som ti ponúkol svoju dcéru za nevestu.“

Nebo však túto ponuku odmietlo: „Veru nie som najmocnejšie na svete. Musíš ísť za slnkom. To slnko ma svojím svetlom rozžiari, a keď sa v noci vytratí, z mojej krásy neostane nič. Jemu ponúkni svoju krásnu dcéru.“

Prekvapený pán Krtko musel súhlasiť. Vybral sa teda za slnkom. Taktiež sa mu hlboko uklonil a ani sa mu neodvážil pozrieť do tváre, také bolo žiarivé a veľkolepé. Rovnako…