Čarovné topánky

Žil raz jeden chudobný roľník, ktorý sa živil tým, že obrábal pole, ktoré mal prenajaté od chamtivého gazdu. Pole, ktoré mu gazda prenajímal, však bolo veľmi neúrodné a sotva sa tam dalo niečo dopestovať, no gazda si aj tak pýtal vysoké nájomné. Roľník mal preto veľmi často strach, že keď bude slabá úroda, nebudú mať čo do úst vložiť, nie to ešte predávať na trhu, aby mali z čoho zaplatiť nájomné.

Keď raz nastal čas platenia nájomného a roľník nemal ani jedného groša nazvyš, poslal svojho syna, nech ide gazdu uprosiť, aby počkal s platbou. Syn sa teda vybral ku gazdovi, no chamtivec nechcel ani len počuť, že by svoje groše nedostal načas.

„Odkáž otcovi, že ak mi nevyplatí nájomné včas, môžete si rovno zbaliť veci a pobrať sa kade ľahšie,” hromžil gazda a zabuchol za ním dvere.

Chlapec sa so zvesenou hlavou pobral domov. Ako tak išiel cez pole, zastavil ho akýsi šedivý starček.

„A čože tak smutne ideš?” opýtal sa starček a chlapec mu s plačom vyrozprával, ako ich chce gazda vyhnať z chatrče.

„Nesmúť, pomôžem ti,” utešoval ho starček, „ak mi pôjdeš za kmotra, dám ti čarovné topánky, ktoré ti pomôžu.”

Chlapec veru dlho neváhal a sľúbil, že pôjde starčekovi za kmotra. Potom sa zamyslel a opýtal sa ho: „Deduško, a kde ty vlastne bývaš? Ako ťa nájdem?”

„Ej, ďaleko, preďaleko. Ale topánky ťa tam samy odnesú, ver mi. Keď si ich obuješ, budeš poznať správny smer,” odvetil starček. A len čo to dopovedal, zmizol. Ostali po ňom iba topánky na poľnej ceste.

Chlapec si ich teda zobral a keď prišiel domov, všetko vyrozprával svojmu otcovi. Spoločne uvažovali, čo spraviť, a otec mu nakoniec poradil, aby predsa len šiel tomu deduškovi za kmotra. Nič iné im ani neostávalo.

Syn si teda…