Soľ nad zlato

Kdesi ďaleko, uprostred jednej rozprávkovej krajiny, stál krásny zámok. Býval v ňom kráľ a jeho tri dcéry. Kráľovi sa však už koruna na hlave zdala priťažká a z vládnutia bol unavený. Rozhodol sa teda ustanoviť jednu zo svojich dcérušiek za kráľovnú, aby panovala, keď tu už on nebude.

„Ako len vyberiem z troch dcér tú najlepšiu?“ trápil sa kráľ. Potom však dostal nápad. Kráľovnou sa stane tá, ktorá ho má najradšej.

Na nič nečakal a všetky tri dcéry zavolal k sebe.

„Povedz mi, najstaršia dcérenka, ako veľmi ma máš rada?“ spýtal sa zvedavo.

„Otecko, mám ťa rada ako zlato!“ zvolala jeho prvorodená.

„To je pekné,“ prikyvoval kráľ spokojne. „Ako veľmi ma máš rada ty, druhá dcérka?“

„Otecko, ja ťa mám rada ako drahokamy a vzácne šperky!“

„Aj to je veľmi pekné. A ako ma máš rada ty, Maruška?“ obrátil sa k najmladšej princeznej.

„Otecko môj, ja ťa mám rada ako soľ,“ usmiala sa Maruška. Kráľa však jej odpoveď veľmi nahnevala.

„Ako soľ?! Obyčajnú soľ, ktorú má doma každý chudák? Takto si ma teda vážiš?! Choď mi z očí a vráť sa, keď bude soľ ľuďom vzácnejšia než zlato a drahé kamene!“

Maruška sa preľakla a mrzelo ju, že otecka rozhnevala. Chcela mu len povedať, ako veľmi ho má rada a ako veľmi si ho váži. Poslúchla ho však a bez slova opustila zámok.

Nevedela, kadiaľ sa má vydať, tak šla, kam ju nohy niesli. A tie ju doviedli až do hlbokého lesa. Kráčala lesným chodníčkom, bola celá uplakaná a premýšľala, kam sa má podieť.

Vtom z ničoho nič stretla čarovnú babičku.

„Prečo plačeš, dievčatko?“ opýtala sa starenka. Maruška jej všetko rozpovedala. Babička sa nad ňou zľutovala a vzala ju k sebe do chalúpky. Tam našla princezná útulný úkryt. Keďže bola…