Bolo skoro ráno, ešte sa nestačilo ani poriadne rozvidnieť. Veľa ľudí však už usilovne pracovalo. Z továrne na hračky vychádzalo auto. Bolo až po strechu naložené vrecami plnými plyšových medvedíkov, mojkáčikov a handrových bábik. Skúsiš uhádnuť, kam asi išlo? Presne tak, viezlo hračky do obchodov, aby si ich tam našli deti a dali im nový domov.
O-ou! Jedno z vriec sa pri nakladaní roztrhlo. Keď auto zastavilo na prázdnom parkovisku pred hračkárstvom a vodič otvoril zadné dvere, vykĺzla z neho handrová bábika a spadla do pásu trávy. Šofér si to vôbec nevšimol a pohvizdujúc si vykladal tovar.
Auto zakrátko odišlo a bábika osamela. Nebála sa, bola skôr zvedavá. Predsa len vonku ešte nikdy nebola a o svete toho veľa nevedela. Sotva vykukla z výrobnej linky, zabalili ju do vreca a naložili do auta. Bábika tušila, že by sa mala dostať do obchodu, ale o ležaní na parkovisku jej nikto nič nepovedal. Čo teraz?
Malá figúrka pokojne ležala a pozorovala, ako sa do sveta vkráda deň. Počúvala piesne vtáčikov a sledovala, ako sa ranným šerom predierajú prvé slnečné lúče. Jeden z nich ju pošteklil pod nosom, až si z toho musela kýchnuť. Ale len tíško, bábikovsky, aby to nikto naokolo nepočul.
Na nebi pomaličky plávali nadýchané obláčiky. Vyzerali ako mäkké perinky. Bábike sa veľmi páčilo, ako sa ich tvary rôzne menia a preskupujú. Potom ju zaujalo, že okolo nej prešiel malý chrobáčik a niekoľko mravcov.
„Dobré ráno,“ šepla bábika. Ale mravce mali veľa práce, sotva jej zamávali na pozdrav a už sa ponáhľali inam. Chrobáčik sa zas len vyplašene otočil a zaliezol.
Postupne začali na parkovisko prichádzať prvé autá. Boli veľké aj malé, červené, modré, biele, sivé, strieborné i zlaté a v slnečnom svite sa krásne leskli. Bábika na nich…
