Pyšná višňa

V starej záhrade rástli bok po boku ovocné stromy: dve veselé marhule, čerešňa s broskyňou, niekoľko starých jabloní a útla višňa. Jar sa menila v leto a pod konármi stromov sa ozýval detský džavot. Slniečko sa snažilo poštekliť deti pomedzi konáre stromov, a keď sa mu to podarilo, deťom na tvárach rozkvitli pehy.

Všetky stromy sa zeleneli novými lístkami, lebo nedávno odkvitli. Len višňa bola jediná obsypaná bielymi kvetmi. Višňa totiž každý rok kvitla ako posledná. Trochu kamarátkam aj závidela – kým ony kvitli už začiatkom jari, višňa mala konáriky ešte holé. Ale potom sa všetko zmenilo. Prešli dva týždne a višňa zakvitla najkrajšími kvetmi zo všetkých. Bolo ich toľko, až vyzerali ako biely huňatý kožuch. Všetky včielky a čmeliaky z ďalekého okolia sa zlietli poobdivovať jej nádheru.

„Aká si ale rozzzzzkošná, pani višňa,“ bzučal pán čmeliak.

„Také ľúbezzzzzzné kvety sme užžžžžž dlho nevideli!“ švitorili sestričky včeličky.

Pyšná višňa len hrdo vystierala konáre k oblohe – ale jemne, aby jej ani jeden biely kvietok náhodou neodpadol. Tešila sa, že ju všetci tak obdivujú. Veru, žiaden strom sa teraz netešil takej pozornosti ako ona. Bola kráľovnou celej záhrady!

Nežne si narovnala konáre a márnivo vzdychla: „Som deň čo deň krajšia. Namojveru, ani jablone nemali také bielučké kvety ako ja – sú celkom ako sneh!“

„Čo je to sneh?“ ozvalo sa zrazu slabučké pípnutie kdesi v korune stromu.

Višňa sa prekvapene pozrela medzi belostné vetvy. Akýsi malý zelený chrobáčik si zvedavo sedel na jednom z jej lístkov. Višňa sa už-už išla otriasť, aby sa chrobáka zbavila – čo ak by jej chcel ožierať listy? Ale zháčila sa, bola to predsa zlatoočka! Zlatoočky netreba odháňať, lebo dokážu raz-dva pojesť všetky škodlivé vošky!

„Čo je to sneh?“ zopakoval malý chrobáčik.

„Ty nevieš?“ opýtala sa višňa posmešne. „Predsa…