Vlk a baran

Bol raz jeden malý baranček, ktorý sa veľmi rád túlal a skúmal všetko naokolo. Jedného dňa sa zatúlal až do hustého lesa. V lese sa mu veľmi páčilo, a tak si vôbec nevšimol, že zišiel z cestičky. Keď zistil, že nevie nájsť cestu späť na lúku, zľakol sa a začal splašene pobehovať sem a tam. Jeho vystrašené bľačanie začul hladný vlk. Vydal sa za barančekom a keď ho uvidel, rozhodol sa, že si ho dá na večeru.

No baranček začal vlka prehovárať: ,,Vĺčik milý, nejedz ma teraz, keď som ešte taký malý, veď čo už budeš zo mňa mať? Ani nebudeš vedieť, že máš niečo v žalúdku. Počkaj, kým vyrastiem, a potom si lepšie na mne pochutíš.”

,,Hm, máš pravdu. Počkám, kým podrastieš a zosilnieš, potom ťa zjem,” povedal vlk a pustil barančeka na slobodu.

Čas plynul a z malého barančeka vyrástol veľký a statný baran. Jedného dňa opäť stretol vlka, ktorý mu daroval život.

,,No čo, baran, nezabudol si na svoj sľub?” opýtal sa ho vlk.

,,Nezabudol veru,” odvetil baran, ,,ale teraz som zas príliš veľký a šľachovitý, akurát si na mne zuby vylámeš.

Vlk sa poriadne nahneval. Zlostne zavyl, lebo pochopil, že baran ho chce prekabátiť. Trval na tom, že sľuby treba plniť, a tak sa chystal barana stoj čo stoj zjesť.

No baran dostal nápad: ,,Dobre teda. Mám ale poslednú prosbu. Tamto za lesom je veľký kopec. Vyjdem hore a ty čakaj pod kopcom s otvorenou papuľou. Skotúľam sa dole a vletím ti rovno do brucha. Ty ma nebudeš musieť žuť, nevylámeš si zuby a pre mňa to bude takto ľahšie.”

Vlkovi sa baranov nápad celkom pozdával. Predsa len, aj on už mal svoje roky a zuby mal kadejaké, nechcel si ich veru vylámať.

Vybrali sa teda ku kopcu. Vlk ostal s…