Emilka a nočný dom

Bola noc. Emilka sa pomrvila a otvorila očká. Okolo nej sa rozprestierala tma. Rúčkou objímala pána Hryzka, plyšového myšiaka, bez ktorého nemohla zaspať.

To bolo v poriadku. Tak čo ju teda zobudilo? Vtom to zacítila znova. Zvláštny pocit v brušku, ktorý jej pripomenul, že musí ísť cikať. Už-už sa nadychovala, že zavolá na mamičku, ale rozmyslela si to. Toto predsa zvládne sama.

Zhlboka sa nadýchla a posadila sa. Pána Hryzka položila na vankúš a prikryla paplónom, aby bol v teple. Ešte stále trochu neisto spustila nôžky na zem. Striaslo ju od zimy. To však nebolo to najhoršie. Emilke sa zazdalo, ako keby niečo začula.

Znelo to ako tiché šušťanie. Emilka ho nikdy nepočula cez deň, iba v noci. Len čo sa zotmelo a dom sa ponoril do spánku, dievčatku sa zdalo, akoby sa celý zmenil. Všetko bolo zrazu tajomné a iné.

Emilka nabrala odvahu, ešte raz sa obzrela za pánom Hryzkom a vykročila k dverám do chodby. Jej oči si už privykli na tmu, a tak hneď zazrela veľký tieň. Dievčatko si vydýchlo. Bol to len obrys ich vysokého fikusu, ktorý sa týčil oproti jej izbičke.

Vykročila ku kúpeľni. Chodba jej pripadala dlhšia ako cez deň. Emilka urobila ďalší krok. Potom ešte jeden. Podlaha zavŕzgala a ona mala pocit, ako keby ich činžiak rozprával. Zrýchleným krokom došla do kúpeľne, kde za sebou hneď zavrela dvere. Okamžite sa cítila bezpečnejšie.

Vycikala sa, natiahla si pyžamko a zdvihla ruku, aby spláchla. Skôr ako sa jej pršteky dotkli tlačidla, ozval sa zvuk tečúcej vody. Bol tak blízko, ako keby spláchla ona. Lenže Emilka to nebola.

Srdiečko sa jej prudko rozbúšilo. Je tu ešte niekto? Alebo je dom skutočne živý?

Rýchlo spláchla a odbehla k umývadlu, aby si umyla ruky. Ani sa nezdržiavala…