Ema poznáva les: Stopy

Ráno v horárni bolo pokojné. V piecke pukotal ohník a strýko Gregor postával pri okne s pohárom čaju. Pohmkával si neznámu melódiu a v očiach mu tancovalo niečo tajuplné. Zvonku sa v jemnom vetríku ozývalo šumenie stromov. Eme sa zdalo, akoby les zašepkal jej meno.

„Dnes sa naučíš čítať tajnú reč,“ oznámil jej strýko záhadne. „Poznajú ju len tí najlepší stopári.“

Ema zatajila dych. Tajná reč? To znie ako kúzlo. Rýchlo dojedla krajec chleba s medom, schmatla bundu, klobúk a vybehla pred horáreň, kde už netrpezlivo pobehoval Brok.

Vzduch bol chladný a čerstvý ako voda z horského potoka. Noc zanechala v tráve perličky rosy a na zemi sa ešte leskli kvapky dažďa. Les pôsobil, akoby spal, ale Ema už vedela, že to nie je pravda. Les stále žije, rastie a ustavične sa mení.

„Pozri sa. Hneď tu máme prvú lekciu,“ povedal strýko Gregor a zastal pri kúsku blata neďaleko poľnej cestičky. Jemne sa prikrčil a ukázal na štyri úzke odtlačky – akoby ich niekto vystrihol a vložil do zeme. „Kto ich tu asi zanechal?“

Ema sa k nim sklonila. Stopy boli úhľadné, dva oblúčiky na každej nohe, akoby niekto nakreslil list s ostrou špičkou.

„Srna?“ tipla si nesmelo.

Strýko sa usmial. „Správne. Srnky sú ako baletky. Majú úzke kopýtka pripomínajúce dvojité lístočky. Kráčajú, akoby sa len zľahka dotýkali zeme.“

Ema si predstavila srnku – tenké nožičky, hebká svetlá srsť, oči ako tmavé koráliky a uši, čo sa neustále chvejú. Kráča lesom ticho a pôvabne.

O niekoľko krokov ďalej sa zem zmenila. Bola celá rozrýpaná, rozhádzaná, s hlbokými jamkami.

„Toto už zjavne nebola baletka,“ zamrmlala Ema.

Strýko sa zasmial. „Skôr zápasník! Diviak. Jeho stopy sú široké, ťažké. Rýpe sa v zemi, kde hľadá korienky, larvy alebo hríby. A pozri – tu zanechal…