Dvaja neposlušníci

V obyčajnom malom meste, v obyčajnom dome bývala jedna obyčajná Vanda. Bola druháčka a v škole sa jej darilo. Len doma sa na ňu stále niekto sťažoval.

Napríklad keď ju babka poprosila: „Vandička, prines mi, prosím, cukor z komory!“

Babka musela najprv čakať, potom ešte trikrát vetu zopakovať a nakoniec jej vnučka priniesla zo špajzy… soľ.

Alebo ju dedko požiadal: „Vandička, prosím, poď so mnou nakŕmiť kuriatka!“

Vanda práve vtedy nemala čas, lebo si kreslila koníka, a tak mu odpovedala: „Pôjdem, pôjdem, dedko, o takú polhodinku, dobre?“

Lenže dedko nemohol čakať pol hodiny. Kuriatka boli hladné a on mal ešte veľa ďalších vecí na práci, tak šiel radšej sám.

Mamka s ockom každé ráno prosili Vandu, aby sa obliekala rýchlejšie. A aby ten rožtek už konečne dojedla. Lenže prosenie nepomáhalo, v škole bolo dievčatko vždy posledné. A rodičia boli zakaždým poslední v práci, aj keď sa ocko rútil mestom ako pretekár.

Tak to šlo deň čo deň. Vanda ako keby nepočula, keď od nej druhí niečo potrebovali. Robila stále len to, čo sa práve chcelo jej. Vystrihovala, lepila, kreslila a snívala. Najčastejšie o koníkoch, lebo tie sa jej páčili na celom svete najviac.

A tak mamka jedného dňa rozhodla: „Vandička, ak dokážeš tento týždeň každé ráno rýchlo vstať a obliecť sa a ak nebudeme každý deň poslední, vezmem ťa v sobotu do jazdeckého klubu. S trénerkou budeš môcť jazdiť na naozajstnom koni. Chcela by si?“

Samozrejme, že chcela! Celý týždeň sa taaaak veľmi snažila! Raz dokonca išla do školy aj bez jednej ponožky, ktorú nevedela nájsť, len aby neboli poslední. A podarilo sa. Každý deň boli v škole… predposlední. Bol to úspech, hoci nie taký veľký, aký by si mamka priala.

Mamka však svoje slovo dodržala. V sobotu ráno sa Vanda vyobliekala.…