Dinodobrodružstvá 3. časť – Diplodokus

Izbou sa nieslo zvonenie. Budík nemilosrdne pripomínal spáčom zababušeným vo vyhriatych perinách, že je čas vstávať.

Alex sa zavrtel. Pri nohách postele mal perinu úplne spľasnutú – to z toho, ako si tam Meg v noci položila hlavu. Asi si potom ustlala na koberci, pomyslel si a rozhliadol sa dookola.

Ale Meg akoby sa vyparila. Už to samo osebe bolo trochu zvláštne. Meg totiž nebola ani králik, ani andulka, dokonca ani mačka alebo pes. Meg bola obrovský dobrácky dinosaurus. A také veľké tvory predsa len tak zmiznúť nemôžu… Alebo áno?

Aj Tinka vyzerala sklamane, keď Meg nikde nezazrela. Obaja sa ešte rozospatí obliekli a už-už sa chystali zbehnúť po schodoch do kuchyne, keď vtom za sebou ucítili závan teplého vetra a v očiach ich zaštípali drobné zrnká piesku. Meg totiž vstupovala do sveta ľudí miestom, ktoré by asi nikto neuhádol – prechod do sveta dinosaurov sa nachádzal priamo na detskom ihrisku.

„Alex, Tinka, nemáte niečo proti horúčke?“ zafunela dinosaurica. Keď si ju však od hlavy po päty prezreli, nezdalo sa im, že by bola chorá. Ba naopak, veselo vrtela chvostom, ale len tak decentne, aby zase nerozbila skriňu alebo posteľ.

„No, museli by sme sa spýtať mamičky,“ vysúkal zo seba Alex. „Vari máš horúčku?“

„Ja nie, to Dolly,“ vysvetľovala Meg ustarane. „Stále kýcha, má upchatý ňufák a celá horí…“

„Alex, Tinka, kde ste? A prečo tam tak dupete?“ To na nich volala mamka. Vzápätí počuli, ako stúpa po schodoch a mieri k nim. Do izbičky. Do izbičky, kde majú dinosaura.

Tinka už začínala zmätkovať, ale vtom si Alex uvedomil jednu dôležitú vec: „Neboj sa, včera s nami Meg išla cez celé mesto a nikto si ju ani nevšimol. Pán školník síce zakopol o jej chvost... Ale nevidel ju nikto. Možno ju vidíme iba my…