O nafúkaných nástrojoch

V jednom malom mestečku stál nenápadný obchod. Stál tu už mnoho rokov a od nepamäti sa v ňom predávali hudobné nástroje. Bol do prasknutia plný klavírov, pián, huslí, hárf, fláut, gitár, trúbok, bás, trianglov, bubnov a dokonca aj lesných rohov, trombónov či suzafónov. Skrátka všetkých nástrojov, ktoré si dokážete predstaviť.

Hudobné nástroje si v obchode žili pokojne. Cez deň sa vystavovali očiam zákazníkov a v noci, keď bol obchod zavretý, usporadúvali spoločné koncerty. Najradšej hrali staré symfónie, hudbu z opier a operiet, a na svoje umenie boli náležite pyšné.

Život tu plynul v pomalom, ničím nerušenom tempe. Jediné väčšie rozptýlenie, ktoré obchod zažíval, boli návštevy pána Hrušku. Ten raz za čas prišiel vo svojej starej dodávke a priviezol doň novú várku nástrojov na predaj. Túto chvíľu všetci obyvatelia obchodu túžobne očakávali a nesmierne sa tešili, že im pre večerný koncert pribudnú zasa noví hráči.

Raz popoludní sa ozval známy zvuk motora a o chvíľu už do predajne vstúpil pán Hruška, obťažkaný novými nástrojmi. Tentoraz priviezol niekoľko gitár, ukulele, bendžo, veľkú basu a nakoniec podivnú, stredne veľkú škatuľu.

„Čo v nej asi bude?“ šepkali si ostatné nástroje a nemohli sa dočkať, kým pán Hruška škatuľu rozbalí.

Keď však nástroj z obalu vybral, neverili vlastným očiam: „Čo to akože má byť?“ pýtali sa neveriacky jeden druhého. Vec zo škatule vyzerala naozaj zvláštne a nepodobala sa na žiadny z nástrojov v obchode. Mala síce niekoľko čudných klávesov, ktoré trochu pripomínali klávesy klavíra, ale okrem toho sa už skladala len z tlačidiel, otočných spínačov, malého displeja a dierok na kábel.

„No fuj,“ odfrkol si klavír. „To je skutočne odpudivé! A toto tu s nami bude bývať?“ zamračil sa a potom len urazene mlčal v rohu miestnosti.

Viola prehodila: „S tým nechcem mať vôbec nič spoločné. Veď…