Ako Martin s Aničkou zabudli na posmešky

Blížil sa koniec vyučovania a žiaci v triede už nevedeli obsedieť. Všetci sa potešili, keď pán učiteľ zvolal: „Tak, deti, zbaľte si veci a zoraďte sa pri dverách. Raz-dva, aby sme neprišli neskoro na predstavenie!“

Ako deti vstávali, zozadu sa naraz ozval hlasný treskot.

„Aaa, neohrabanec sa zasa ukázal,“ zaškľabil sa Jakub.

Celá trieda prepukla do hurónskeho smiechu. Martinovi v poslednej lavici totiž spadla učebnica, a keď sa po ňu zohol, zhodil pritom stoličku. Celkom červený sa díval do zeme a zo všetkých síl sa snažil nevšímať si tie posmešky.

Martin oproti svojim spolužiakom trochu viac narástol. Dlhočizné nohy a široké ramená akoby mu zavadzali – neustále do niečoho narážal a bol omnoho neohrabanejší než ostatní chlapci v triede. A tí mu to nikdy nezabudli škodoradostne pripomenúť.

„Nechajte ho na pokoji,“ ozval sa tenký hlások na druhej strane miestnosti. To v prvej lavici vyskočila Anička, Martinova kamarátka.

„Niekto niečo povedal?“ zaškeril sa Jakub znova. „Vy niekoho vidíte? Alebo sa mi to len zdalo?“

Trieda sa opäť zachechtala ako na povel.

Anička bola Martinov pravý opak. Maličká, drobučká, oblečenie na nej viselo. Nevšímajúc si posmešky, smutne potriasla hlavou a šla Martinovi pomôcť.

Takmer všetci žiaci sa už vyrútili z triedy. Dnes mal totižto do školy zavítať cirkus. Deti sa tešili na predstavenie, len Anička s Martinom boli akosi bez nálady. Došuchtali sa do telocvične ako poslední. Zostalo pre nich už iba miesto na lavičke v prvom rade, teda tam, kde nikdy nikto sedieť nechce. Neochotne sa posadili a snažili sa ignorovať posmešné poznámky zo zadných radov.

No všetci spolužiaci zmĺkli, len čo sa začalo akrobatické predstavenie. Deti v úžase sledovali, ako cirkusanti poletujú na hrazdách, ako silní muži zdvíhajú svoje kolegyne nad hlavu a ako hadie ženy predvádzajú fascinujúce tance. Ani sa nenazdali a bol koniec.

Martin s Aničkou sa pomaly…