Za siedmimi horami, za siedmimi dolami, žil raz jeden samoľúby cisár. Jediné, čo ho na svete zaujímalo, bol on sám a jeho pohodlný život. Najviac zo všetkého mal rád svoje oblečenie. Stále sa prezliekal, niekedy hádam aj sto ráz za deň. Všetky peniaze, ktoré vyzbieral od poddaných a ktoré mali slúžiť na rozvoj kráľovstva, míňal iba na rozmary a najmä na svoje šaty. Divadlo bolo dávno zatvorené, lebo herci nemali na nové bábky a kostýmy. Armáda bola rozpustená, lebo vojaci nemali výcvik ani zbrane. Kone radšej rozpredali, pretože ani na seno sa peniaze nezvýšili a cisársky kováč už poriadne dlho nič neukul, pretože nebolo za čo železo nakúpiť. Ľudia v kráľovstve si žili po svojom a rýchlo pochopili, že od cisára sa im nijakej pomoci nedostane.
Pod hradným vŕškom viedli ľudia obyčajný život. Najradšej sa chodievali stretávať a nakupovať na miestny trh. Na trhu bývala vždy veľká vrava, ale najväčší rozruch spôsobovali cudzinci, ktorí prinášali tovar od výmyslu sveta, aký domáci ešte nikdy nevideli.
Raz sa tu objavili dvaja prefíkanci, ktorí sa vydávali za tkáčov a hneď sa aj pýtali na hrad k cisárovi. Keď sa stráže dozvedeli, že prišli tkáči a ponúkajú cisárovi novú látku, okamžite ich prijali ako tú najvzácnejšiu návštevu. Zišla sa celá delegácia a hostí privítali za zvukov fanfár.
„Čo mi prinášate, milí tkáči? Dúfam, že niečo naozaj výnimočné, lebo ja som veľmi náročný,“ privítal ich cisár.
Jeden z prefíkancov odpovedal: „Utkáme vám takú látku, akú ešte tento svet nevidel.“
Cisár sa s blaženým úsmevom posadil a počúval tkáčov, ktorí ospevovali nevídanú látku. Mala mať najkrajšie farby na svete a vzor, ktorý ešte nikto na nijakej látke nepoužil. To najlepšie však povedali nakoniec: „Táto látka je úplne neviditeľná pre toho, kto nie je hodný vykonávať svoju funkciu alebo je hlúpy. Ak by…
