Červená čiapočka

V jednom malom údolí bola maličká dedinka s velikánskym kostolným zvonom, ktorý sa rozozvučal vždy na poludnie a bolo ho počuť až ďaleko za kopce. V tejto dedinke bývalo okrem iných obyvateľov aj malé roztomilé dievčatko s veľkými modrými očami. Volalo sa Červená čiapočka. Určite by ste ju hneď spoznali podľa nádhernej červenej šatky, ktorú nosila na hlave takmer stále. Najradšej by v nej aj spávala, tak veľmi si ju zamilovala, hneď ako ju dostala od svojej milovanej babičky.

Červená čiapočka sa ku každému správala úctivo a milo, vždy každému ochotne pomohla, no najradšej pomáhala svojej mamičke pri pečení a popritom si s obľubou pospevovala.

A tak to bolo aj dnes. Až do záhrady bolo počuť jej spev, vychádzajúci z kuchyne domčeka, v ktorom bývala. Práve s mamičkou dopiekli obľúbený koláč, ktorého vôňa sa rozliehala cez celú dedinu.

„Dnes sa nám tá bábovka naozaj podarila. Môžeme z nej pár kúskov zaniesť aj babičke,“ povedala mamička Červenej čiapočke, keď vyklápala ešte horúcu bábovku z formy.

„To je skvelý nápad! Môžem ísť aj sama, veď som už dosť veľká. A k našej babičke by som trafila aj so zatvorenými očami. Však môžem, mami?“ pýtala sa Červená čiapočka.

„Je to síce neďaleko, no cesta vedie aj cez les. Musíš mi sľúbiť, že sa nebudeš nikde zastavovať a pôjdeš len pekne po vyznačenom chodníku až k babkinej chalúpke,“ prízvukovala mamička, otvárajúc okno, aby sa pozrela, či sa náhodou neblíži nejaká búrka. V tej chvíli sa ozval zvuk, ktorým veľký zvon dával všetkým na známosť, že je pravé poludnie.

Medzitým si už Červená čiapočka celá natešená uväzovala na hlavu svoju obľúbenú červenú šatôčku. Mamička jej do prúteného košíčka zabalila čerstvú bábovku a bylinkový sirup pre babičku.

„Neboj sa, nič zlé sa mi nestane,“ pobozkala na rozlúčku mamičku, zobrala do ruky nachystaný košíček a…