Ako v dedine kupovali mesiac

V dedine nastal neobyčajne rušný večer. Všetci dedinčania sa zhromaždili pri ceste, nedočkavo hľadiac, či nezazrú v diaľke niekoho prichádzať. Mala to byť totiž veľká udalosť: do dediny mal prísť slúžiť nový richtár. A veruže nie hocijaký – prichádzal zo samotného ďalekého hlavného mesta! Nikto z dediny ešte dosiaľ nevidel človeka z hlavného mesta.

A tak všetci do jedného s úžasom sledovali, ako do dediny pricválali nádherné kone, zapriahnuté do ligotavého voza. Vo voze sedela krásne odetá postava. Vážený richtár konečne dorazil. Vystúpil z voza, dôstojným pohybom si uhladil dlhú róbu a poobzeral sa okolo seba.

Bol príjemný teplý večer koncom leta. Aj spievajúce cikády hlásili, že deň je pomaly, ale isto na konci. Už sa aj zotmelo, a tak celé zhromaždenie osvetľovalo len niekoľko lampášov a jemný svit hviezd. Príchod nového richtára pripadol na posledný deň lunárneho mesiaca, takže bol práve nov a na oblohe mesiaca nebolo.

Veľavážený richtár sa začudovane zadíval na oblohu. Potom sa naklonil k dedinskému úradníkovi a znepokojene riekol: „A kam sa podel mesiac?“

Úradník sa zatváril zmätene. Azda si richtár z neho robí žarty?

Ale nie, richtár, zvyknutý na život v rušnom meste, celkom vážne zopakoval: „Vy tu v dedine nemáte mesiac?“

Vtedy úradník pochopil, že richtár si naozaj myslí, že mesiac zmizol z oblohy. Všimol si však, že mu štrngotajú v rukáve schované mince. A vtom mu skrsol v hlave lišiacky nápad. Richtárovi úctivo pošepol:

„Vážený pane, veľmi nerád vám oznamujem túto nešťastnú novinu, no tento rok sme mali v dedine mimoriadne zlú úrodu. Ani zďaleka sme nezožali toľko ryže, koľko potrebujeme. Museli sme teda predať náš mesiac susednej dedine a za to sme kúpili chýbajúcu ryžu.“

Richtár netušil, že si z neho úradník robí žarty. „To je skutočne nemilé,“ pokýval hlavou. „Musíme to hneď napraviť. Ráno…