Kedysi dávno neexistovali žiadne rozprávky. Svet bol tichý a smutný. Večer pri ohňoch ľudia mlčali. Deti pod prikrývkami nemohli spať. A viete prečo? Pretože všetky príbehy ukrýval v truhličke boh Nyame a nehodlal sa o ne s nikým deliť.
Pavúk Anansi to sledoval a bolo mu ľudí ľúto. Aj oni by si zaslúžili zábavné historky a povzbudivé príbehy. Raz sa preto vybral priamo za bohom a chcel sa ich pokúsiť získať, aby ich mohol rozdať obyvateľom afrických plání.
„Hej, Nyame. Čo by si za tie príbehy chcel?“ oslovil ho.
„Myslíš, že si taký silný, aby si splnil moje úlohy?“ odvetil boh výsmešne. „Tak dobre. Truhlička bude tvoja, ak mi prinesieš obrovského hada Onini, desivé sršne Mmoboro, mocného leoparda Osebi a zlostnú vílu Mmoatia.“
Anansi sa poškrabkal všetkými ôsmimi nožičkami. Čo mu to len napadlo? Ako má jeden malý pavúk zvládnuť takú výzvu? No nevidelo sa mu vracať domov naprázdno a od všetkých navždy počúvať, ako pohorel. Spriadal preto plány ako pavučiny, úporne premýšľal a nakoniec to vyhútal.
Najskôr vyhľadal hada. Úctivo ho pozdravil. „Onini, pozri, akú palicu som našiel. Stavím sa, že je dlhšia ako ty.“
„No to ani náhodou!“ reagoval obrovský had urazene.
„Ja neviem. Poď sem a porovnaj sa,“ vyzval ho pavúk. Ale len čo sa had uložil ku konáru, Anansi ho k nemu rýchlo priviazal a mal ho v hrsti.
„Paráda! Prvú úlohu mám hotovú, teraz musím prekabátiť desivé sršne,“ radoval sa Anansi. Naplnil tekvicu sladkou šťavou a opatrne sa priblížil k sršňom. Keď tie maškrtné potvory zacítili šťavu, vleteli dovnútra a pavúk tekvicu hneď zavrel. Nadšene zatlieskal.
Mocného leoparda nalákal do diery a omráčil. Doteraz to šlo celkom ľahko. So zlostnou vílou to bolo najťažšie. Tej musel navariť lahodnú kašu a ešte vyrezať drevenú bábiku,…
