Ako sa chlieb premenil na kameň

Kedysi dávno žila v dedinke v Sliezsku žena s piatimi deťmi. Muž jej umrel a ona sa musela poriadne obracať, aby uživila seba aj deti. Nemala peňazí nazvyš a aj pôdy, ktorú mohla obrábať, bol len maličký kúsok.

Aby netrpeli hladom, dávala sa najímať na rôzne práce. Tu pomohla s úrodou niektorému zo susedov, tam vypomohla v mlyne, inokedy zaskočila za pekára. Ľudia sa jej odplácali drobnými peniazmi a jedlom.

Jeden rok však prišla zima tak skoro, že zničila celú úrodu. Nasledovala jar a s ňou povodne. Neľútostná rozbúrená voda odniesla všetko, čo sa ľuďom podarilo pred zimou uchrániť. Dedinku i celé okolie trápil hlad. A najhoršie na tom bola práve pracovitá chudobná vdova s piatimi deťmi.

Keď jedného dňa opäť obchádzala široké okolie a zháňala prácu, postretla sedliaka. Nielenže vôbec nevyzeral byť hladný, ale ešte na chrbte niesol vrece také ťažké, že sa pod ním len tak prehýbal. Každú chvíľu sa musel pri okraji cesty posadiť, aby si odpočinul.

Vdova k nemu pristúpila a skromne ho oslovila:

„Sused, vidím, že vám zima i povodne predsa len nejaké tie zásoby nechali. Boli by ste taký dobrý a rozdelili sa s chudobnou vdovou a jej piatimi deťmi? Len čo zoženiem nejaké peniaze, zaplatím vám!“

Ale ako to už býva, čím je človek bohatší, tým je väčší držgroš. Sedliak sa už videl, ako vrece chleba vymení na trhu za mastné škvarky a šunku od kosti. Oboril sa preto na úbohú ženu:

„Nesiem len obyčajné kamene, čo nám prekážali pri ceste. Akéže zásoby!“ A ešte pridal do kroku.

Rozrušená a nešťastná žena za ním len zavolala:

„Pretože máš srdce z kameňa, nech sa naň aj tvoj chlieb premení!“

Sedliak ešte zrýchlil, ale zanedlho ucítil, ako jeho vrece oťažieva a tlačí ho do…