Slon, hroch a korytnačka

Slon a hroch boli odjakživa veľmi dobrými priateľmi. Hoci slon žil na súši a hroch prevažne vo vode, vždy sa kŕmili spoločne. Len čo slon poriadne hlasno zatrúbil, vynoril sa spod hladiny aj hroch, prskajúc vodu všade navôkol. Takto si zakaždým dávali znamenie, že je čas na spoločný obed.

Ich priateľstvo už dlhší čas pozorovala osamelá korytnačka, ktorá sa nemala s kým kamarátiť. Vždy len samučičká sedela na brehu a prežúvala šťavnaté listy.

Jedného dňa však korytnačka nabrala odvahu a vybrala sa za slonom a hrochom, aby sa aj ona s nimi spriatelila. Lenže tým dvom sa zdala príliš malá a prislabá, a už vôbec sa s ňou nechceli deliť o jedlo.

Slon po chvíľke predsa len zdvihol svoj veľký chobot do výšky, silno zatrúbil a povedal: „Dobre teda, korytnačka. Budeme sa s tebou kamarátiť, ale musíš predtým preukázať svoju silu, lebo – ako sa tak na teba pozerám – zdá sa, že si veľmi slabá...‟ Ani nestihol dopovedať všetko, čo mal na jazyku, pretože ho už nesmierne otravovali muchy, ktoré mu neustále bzučali okolo jeho velikánskych uší.

A tak slon napokon nechal korytnačku, aby si sama vymyslela súťaž, v ktorej preukáže svoju silu, a išiel sa radšej váľať do blata. Aj hroch sa pomaly vzdialil od brehu a takmer celý sa ponoril pod vodnú hladinu. O chvíľu ešte bezočivo vyprskol vodu až na korytnačku a potom odplával preč.

Na druhý deň ráno prišla korytnačka k brehu a dotiahla so sebou aj hrubé lano. A tí dvaja obrovskí hrubokožci tam už na ňu, samozrejme, netrpezlivo čakali.

„Takže, ja teraz vleziem do vody aj s týmto lanom a budem ho držať tak silno, že ma z vody určite nedokážeš vytiahnuť von,‟ navrhla korytnačka slonovi.

Slon s jej výzvou bez zaváhania súhlasil, pretože si bol istý, že korytnačku…