Ako našli bábiku, ktorá tenučko plakala

Raz celý deň pršalo, všade bolo mokro a chladno a psíček s mačičkou nemohli ísť von a nemali čo robiť. A tak sa rozprávali.

„Vieš, mačička,“ povedal psíček, „my by sme tiež mali mať nejaké hračky, ako majú deti. Keď takto prší, mali by sme sa aspoň s čím hrať.“

„Čože ja, ja ani tých hračiek veľa nepotrebujem,“ riekla mačička. „Mne stačí klbko nití, ba niekedy len kúsok papierika, keď sa chcem hrať. Ale poznám deti, ktoré majú hračiek, že ani nevedia, čo s nimi, a ani sa už potom s nimi nehrajú a nechávajú ich váľať sa po všetkých kútoch.“

„Veru,“ bručal psíček, „a to od tých detí nie je pekné. Veď je to škoda. Ani potom nedávajú na tie hračky pozor, majú ich špinavé, pokazené a roztrhané, až hanba hovoriť.“

„To sú neporiadne deti,“ povedala mačička. „Čo ja som už videla pokazených hračiek! Takým deťom, ktoré si svoje hračky nevedia vážiť, by sa ani žiadne nemali dávať. To keby psíčkovia a mačičky mali hračky, iste by s nimi zaobchádzali lepšie než také neporiadne deti.“

„To iste,“ súhlasil psíček. „A zle by so svojimi hračkami zaobchádzali len neporiadni psíčkovia a neporiadne mačičky. Tiež sa niekedy nájdu neporiadni psíčkovia a mačičky, ale tých je málo, a u detí je to horšie, pretože deti by mali mať viac rozumu než malé mačičky a psíčkovia.“

A tak si psíček s mačičkou rozprávali o neporiadnych deťoch, až z toho zaspali a spali až do rána.

Keď sa prebudili, svietilo už krásne slniečko a ani trocha už nepršalo.

„Je pekne,“ vraveli psíček s mačičkou, „tak pôjdeme von.“ A ako tak vonku chodili, tak počuli, ako niekde niečo tenučko plače.

„Čo to plače tak tenučko, nie je to nejaký vtáčik?“ opýtal sa psíček.

„To nebude vtáčik, vtáčiky ani neplačú tak jemne,“ pokrútila hlavou mačička, „to…