Falkova cesta

Falko bol zlatý retriever a podľa Jurka to bol najlepší pes v celom vesmíre. Keď sa Jurko narodil, Falko mal už päť rokov. Rodičia sa trochu báli, či malé bábätko prijme. No hneď ako priniesli novorodeniatko domov z pôrodnice, bolo jasné, že sa báť nemuseli. Falko sa tváril nadšene. Vítal ich výskokmi do vzduchu, malému Jurkovi olízal celú tváričku a potom sa uložil vedľa detskej postieľky. Celé dni tam striedavo spal a strážil.

Kým bol Jurko maličký, Falko ho strážil ako oko v hlave. Nechal Jurka, aby ho ťahal za chvost a chlpy, siahal mu do misky s jedlom, liezol mu na chrbát a občas na ňom dokonca aj jazdil. Keď to už bolo aj na Falka priveľa, len do Jurka rázne, ale nežne strčil ňufákom a vzdialil sa. No vždy len tak, aby na neho dovidel a mohol mu byť nablízku.

Vždy keď sa Jurkovi niečo stalo, Falko bol razom pri ňom. Olízal mu každú odreninu i každú hrču. Keď si raz Jurko rozbil hlavu, bežal domov za mamičkou a zbesilo na ňu štekal, aby pribehla.

I keď bol Jurko starší, preháňali sa spolu po záhrade a lúke. S mamičkou chodili na prechádzky do lesa a v lete k blízkemu rybníku, kde sa Jurko s Falkom radi kúpali.

Keď sa raz vracali od rybníka, mamička riekla: „O kúsok ďalej, po cestičke, je hrob Flory. Mohli by sme sa k nemu ísť spoločne pozrieť.“

Jurko nevedel, kto je Flora. Mamička mu vysvetlila, že to bola sučka, ktorú mali s ockom ešte pred Falkom. Mohli by ju navštíviť a natrhať jej na hrob kvety.

Jurkovi bolo ľúto, že Flora zomrela. Mamička súhlasila, že je to smutné, ale povedala, že tak to chodí. Smrť sa týka všetkého živého. Všetko v prírode sa niekedy narodí, a keď…