Ako išlo vajce na vandrovku

Bolo raz jedno vajce. Doma sa veľmi nudilo, a tak si jedného dňa povedalo, že bude lepšie, ak sa vyberie spoznávať svet. Vybralo sa teda na vandrovku.

Ako si tak vykračuje, vidí ohradu a za ňou koňa. Kôň zaerdží.

„A kamže ideš, vajce?“ pýta sa kôň.

„Idem na vandrovku,“ hrdo odpovie vajce.

„Vieš čo, vajce? V okolí tejto ohrady som už videl všetko. Idem ja s tebou,“ povie kôň.

A tak ďalej putujú dvaja. Ako tak idú, cestou stretnú na lúke vola. Vôl funí a dupe nohami, až sa zem otriasa.

„A vy dvaja kamže idete? opýta sa ich vôl.

„Ideme na vandrovku,“ odpovie vajce za oboch.

„Idem aj ja s vami, tu na tejto lúke som už všetku hlinu udupal,“ vyhlásil vôl a ďalej už idú v trojici.

Keď títo traja vandrovníci prechádzajú okolo starej chalúpky, uvidia mačku, ktorá sa vyhrieva na streche a lenivo mňauká.

„Kam ste sa vybrali, takto v trojici?“ začne mačka vyzvedať.

„Ideme na vandrovku,“ opäť odpovie vajce.

„Nudím sa tu na streche, idem ja s vami,“ povie mačka a už vandrujú štyria.

Vandrujú ďalej, keď ich cesta zaviedla k malému potoku. Ako okolo neho prechádzali, uvideli raka. Podišli bližšie a hneď ako ich rak zbadal, na výstrahu zacvakal klepetami.

„A kdeže toľkí kráčate?“ zahundre rak.

„Ideme na vandrovku,“ odpovie vajce už po štvrtýkrát.

„Ja som ešte nebol inde ako v tomto malom potôčiku, idem teda s vami,“ povie rak a už spolu kráčajú piati vandrovníci.

Opodiaľ sa pred zrkadlom predvádzal moriak, keď vtom zbadá päticu, ktorá si hrdo vykračuje.

Aj on osloví pocestných a pýta sa ich na cestu. Vajce opäť s hrdosťou zahlási, že idú vandrovať.

„Idem s vami,” odpovie nadšene moriak a už putujú šiesti.

Keď idú okolo farmy, zbadajú kohúta, ako tam hrabe v zemi.

„Hej, kohút, čo tam toľko hrabeš?“ podpichne ho vajce.

Kohút zatrepoce krídlami a zakikiríka.

„Hľadám v zemi červíky. A vy kamže idete?“ pýta sa kohút šiestich vandrovníkov.

„Ideme na vandrovku. Poď s nami aj ty,“ nabádali kohúta.

A ďalej už idú siedmi. Ako tak išli, zašli až do hustého, tmavého lesa. Všade tma, nikde ani vtáčika-letáčika.

„Nože, kohút, vyleť hore na strom a pozri sa naokolo, či niečo neuvidíš,“ hovorí vajce, „potrebujeme niekde na noc skloniť hlavy.“

Kohút vyletí na strom a rozhliada sa.

„Vidím v diaľke nejakú chatrč a v nej svetlo. Poletím napred, nasledujte ma,“ navrhol kohút.

„Poďme, veru. Hladní sme, unavení sme,“ prikývlo vajce a už kráčajú všetci za kohútom.

Po chvíli naozaj prišli k akejsi starej chatrči. Netušili, že v nej bývajú obávaní zbojníci.

„Hej, kôň, zabúchaj poriadne na dvere, nech nám ktosi otvorí,“ zavelilo vajce.

Kôň neotáľal a svojimi kopytami poriadne zabúchal na dvere.

Dvere sa roztvorili a pred nimi stála starena. Bola to matka zbojníkov, rovnako krutá a zlá ako jej synovia.

„A vy tu čo chcete?“ pýta sa ich nazlostene.

„Daj nám poriadne najesť, už dlho vandrujeme a sme hladní,“ odvetí vajce.

„No ešte to tak! Nič tu pre vás nemám. Choďte preč skôr, než sa moji synovia vrátia domov. Keď vás tu nájdu, všetkých vás vykántria,“ pohrozila im starena.

Vajce sa poriadne napajedilo a nakázalo volovi: „Zober ju na parohy a odhoď tak ďaleko, že už sem cestu nenájde.“

Vôl nabral starenu a šmaril ju tak ďaleko, až zmizla v diaľke. Vošli dnu, trošku sa porozhliadli, no čochvíľa začuli, ako k nim pochodujú šiesti lúpežníci.

Najprv sa naľakali, no vajce hneď vymyslelo, čo robiť: „Kôň, ty choď za dvere. Mačka, ty vylez na pec. Kohút, vyskoč na policu. Rak, vlez si do kanvice s vodou. Moriak, ty otvor truhlu a vyčkaj tam.“

Keď boli všetci na svojich miestach, vajce skočilo do pahreby.

Vtom sa dokorán rozleteli dvere.

Jeden zo zbojníkov vstúpil dnu a zakričal: „Mama, doma si?“

V dome však ticho, tma, lampáš nesvieti. Hádam spí, pomyslel si syn.

„Chod ju zobudiť, hladní sme!“ riekol druhý lúpežník a vošiel dnu, keď tu zrazu kôň kopol do dverí, čo mu sily stačili.

Druhý syn vyletel von a stratil sa v tme.

„Čo sa to, doparoma, robí?!“ zjačal prvý a rozbehol sa do izby.

Vtom ho vôl nabral na rohy a začal klať, až sa nestačil diviť. Rýchlo skočil k peci, že si zaobstará svetlo z horiacej halúzky, keď ho zrazu mačka začala škriabať a vajce prasklo a rozprsklo sa mu do očí.

Mačka škriekala ako o dušu, kohút kikiríkal a moriak hudral, čo to len šlo. Zmätený lúpežník lapal po dychu a rýchlo si chcel opláchnuť tvár. Siahol do kanvy s vodou a tu mu hneď do prstov zastrihol rak. Zjačal a vybehol k ostatným bratom, ktorí zatiaľ čakali pred chatrčou.

Tí sa nestačili čudovať, čo sa to tam deje.

Prvý zo zbojníkov hovorí svojim bratom: „Za dverami stojí obor s veľkým baranidlom. V strede izby je ďalší s vidlami, pri peci zase nejaký škriatok, čo škriabe. Pahreba sama od seba strieľa a kanvica strihá.“

Všetci zbojníci sa naľakali, zobrali nohy na plecia a do domu sa už nikdy nevrátili.

Vandrovníci potom v pokoji dom obývali, až kým všetky zásoby jedla nepomíňali. A keď sa im všetky zásoby minuli, tak ktoviečo bolo, ale možnože sa opäť domov vrátili.

Zazvonil zvonec a rozprávky je koniec, milé deti.