O Sklenom vrchu

Boli raz dvaja bratia. Starší mal toľko peňazí, že mohol mať všetko, na čo si len pomyslel. Bol bohatý, ale srdce mal ako z kameňa a myseľ temnú. Naopak mladší brat, hoci bol chudobný a často nemal ani čo do úst vložiť, bol dobrák a pomáhal všetkým naokolo.

Raz prišla na mladšieho brata ťažká chvíľa. Vybral sa teda poprosiť staršieho brata o vrece uhlia, aby si mohol v noci prikúriť, alebo aspoň o niečo malé pod zub, lebo už tri dni nič nejedol. No ako svoju prosbu vyslovil, starší brat ho len chladne odbil a s hnevom poslal kadeľahšie.

Neborák sa teda pobral do hory, že si tam aspoň nejaké lesné plody nazbiera. Hľadal, blúdil, chodil sem a tam, až ho v hore tmavá noc zastihla. Všade naokolo vládlo ticho, bolo počuť len húkanie opustenej sovy.

Celý premrznutý a vyziabnutý sa schúlil na studenú zem. Ako ho tak zima triasla, spomenul si na príbeh o Sklenom vrchu. Legenda hovorila, že tam stále horí oheň. „Aspoň sa tam trochu ohrejem,“ povedal si s nádejou uzimený mladík. Vybral sa teda chmúrnou nocou a kráčal, aj keď nevedel kam ani aká dlhá cesta ho ešte čaká.

Vtom zazrel veľkú žiaru vychádzajúcu z kopca a hneď vedel, že dobre prišiel. Vyškriabal sa úplne hore na kopec a tam zbadal, ako okolo ohňa sedí dvanásť mužov.

Roztraseným hlasom ich potichu pozdravil a prihovoril sa im: „Ľudia dobrí, majte so mnou zľutovania. Celý sa trasiem od zimy, chudobný som a v mojej chalupe si nemám čím zakúriť. Dovoľte, aby som sa aspoň chvíľku pri vašom ohni zohrial.“

Všetci na neho obrátili zrak a jeden z nich mu odvetil: „Neboj sa a prisadni si k nám, isto ti bude teplejšie.“

Sadol si teda k ohňu, z ktorého sálalo také teplo,…