O sklenom vrchu

Boli raz dvaja bratia. Starší mal toľko peňazí, že mohol mať všetko, na čo si len pomyslel. Bol bohatý, ale srdce mal ako z kameňa a myseľ temnú. Naopak, mladší brat, hoci bol chudobný a častokrát nemal ani čo do úst vložiť, bol dobrák a pomáhal všetkým naokolo.

Raz prišla na mladšieho brata ťažká chvíľa. Vybral sa teda poprosiť staršieho brata o vrece uhlia, aby si mohol v noci prikúriť, alebo aspoň o niečo malé pod zub, lebo už tri dni nič nejedol. No ako svoju prosbu vyslovil, starší brat ho len chladne odbil a s hnevom poslal kade ľahšie.

Neborák sa teda pobral do hory, že si tam aspoň nejaké lesné plody nazbiera. Hľadal, blúdil, chodil sem a tam, až ho v hore tmavá noc zastihla. Všade naokolo vládlo ticho, bolo počuť len húkanie opustenej sovy. Schúlil sa celý premrznutý a vyziabnutý na studenú zem. Ako ho tak zima triasla, spomenul si na príbeh o Sklenom vrchu. Legenda hovorila, že tam stále horí oheň. ,,Aspoň sa tam trochu ohrejem," povedal si s nádejou uzimený mladík. Vybral sa teda chmúrnou nocou a kráčal, aj keď nevedel kam, ani aká dlhá cesta ho ešte čaká.

Vtom zazrel veľkú žiaru vychádzajúcu z kopca a hneď vedel, že dobre prišiel. Vyškriabal sa teda až úplne hore na kopec a tam vidí, ako okolo ohňa sedí dvanásť mužov.

Roztraseným hlasom ich potichu pozdravil a prihovoril sa im: „Ľudia dobrí, majte so mnou zľutovania. Celý sa trasiem od zimy, chudobný som a v mojej chalupe si nemám čím zakúriť. Dovoľte, aby som sa aspoň na chvíľku pri vašom ohni zohrial.“

Všetci na neho obrátili zrak a jeden z nich mu hovorí: „Neboj sa a prisadni si sem k nám, isto ti bude teplejšie.“

Sadol si teda k ohňu, z ktorého sálalo také…