Na jednej veľkej farme sa mame sliepke stratilo jedno z kuriatok. Celý deň si spokojne hrabkalo v zemi tak zaujato, že keď nadišiel večer, nablízku už neboli ani jeho súrodenci, a dokonca ani mamina. Jednoducho – všetci sa už dávno pobrali domov a na neho zrejme celkom zabudli. Pretože popri tom hrabkaní sa zatúlalo príliš ďaleko.
„Ako teraz nájdem cestu domov? Veď ja to tu ešte vôbec nepoznám. A všetko je také obrovské,“ strachovalo sa malé kuriatko, keď vtom zbadalo, ako sa k nemu približuje veľký tmavý tieň. Bol to tieň farmárovho koníka, ktorý sa práve vrátil do svojej ohrady.
„Ako ti môžem pomôcť, drobček?“ prihovoril sa koník vystrašenému kuriatku.
„Ja som sa asi stratilo. Teda určite, a som už veľmi unavené,“ zívlo si ospalo kuriatko. „Celý deň som si hľadalo po dvore maškrty, a teraz, keď už je čas ísť spať, som ďaleko od domova. A vôbec neviem, kde je môj domov.“
Koník mu hneď ponúkol pomoc: „Môžeš prespať tu u mňa, v maštali, ak chceš. Miesta tu je až-až.“
Na farme už zavládlo podvečerné prítmie. Svrčky príjemne vyhrávali zvieratkám z farmy na dobrú noc, a tak kuriatko súhlasilo. Vošlo do ohrady ku koníkovi a spoločne šli do maštale. Lenže drevená podlaha tam bola mimoriadne tvrdá a chladná.
„A nemáš nejaké mäkkučké a teplunké miestečko?“ opýtalo sa kuriatko.
Koník najskôr len začudovane zaerdžal. „Mäkkučké, teplučké miestečko? Načo by ti bolo?“ nechápavo sa opýtal po chvíľke koník. „Skrátka sa postav tuto do rohu a už spi!“ rázne zavelil koník, lebo vôbec netušil, že kuriatka nespia postojačky ako koníky a že na spánok potrebujú pohodlné a teplé miesto.
Kuriatku sa toto miesto vôbec nepozdávalo, určite by v maštali ani len na chvíľku očko nezažmúrilo, a tak sa radšej vybralo ešte predsa len pohľadať kurín so svojou teplou postieľkou.
Zúfalo sa túlalo…