Bol raz jeden domček. V tom domčeku bola kuchyňa. V kuchyni bola drevená polička. Na poličke stál hrnček. Bol zelený s bielymi bodkami. A s veľkým uškom.
V tom dome bývam ja. Volám sa Emilko. A ešte tam býva moja mamička, otecko a sestrička Elenka.
Bola sobota, skoro ráno. Zobudil som sa a zívol. Sadol som si, nohy mi viseli z postele. Moje bruško bolo prázdne. Ozývalo sa tak nahlas, že zobudilo Elenku. Jej posteľ bola nado mnou. Elenka zamrmlala a zliezla dolu.
Spolu sme vošli do kuchyne. Rodičia ešte spali. Cez víkend spávali dlhšie. My s Elenkou nie.
Elenka zobrala z poličky hrnček. Ten zelený s bielymi bodkami. A s veľkým uškom. Ona tam dočiahla, ja ešte nie. Ten hrnček bol môj.
Otvoril som chladničku a opatrne z nej vybral mlieko. Celú škatuľu. Bola studená. Mal som chuť na kakavko. Ako každé ráno. Väčšinou mi ho robí Elenka.
Elenka pomaly naliala mlieko do hrnčeka. Ale čo to?!
Z hrnčeka sa ozvalo: „Hihi-hihi!“ Hrnček sa smial, lebo mlieko ho šteklilo.
S Elenkou sme sa na seba pozreli.
Elenka zohriala mlieko v mikrovlnke. Do hrnčeka pridala lyžičku kakaa.
Hrnček sa začal znova smiať: „Hihi-hihi!“ Aj kakaový prášok ho šteklil. Elenka nápoj zamiešala.
Zobral som hrnček do ruky a napil som sa. Kakavko som vypil celé. Hrnček bol prázdny. Tváril sa vážne, akoby nikdy ani nepípol. Teraz vyzeral ako celkom obyčajný hrnček.
Elenke to nedalo. Umyla hrnček a postavila ho na stôl. Naliala doň džús. Pomarančový.
Hrnček sa začal opäť smiať. Čo smiať, priam sa rehotal. Džús ho šteklil. To sme sa už začali smiať aj my s Elenkou.
Elenka vypila džús z hrnčeka. Hrnček stíchol.
Náš smiech zobudil mamičku a otecka. Vošli do kuchyne a tvárili sa …