O labuti a vrane

Bolo raz jedno jazero. Z diaľky pripomínalo obrovské zrkadlo, pretože sa v ňom odrážalo všetko, čo bolo nablízku. Po hladine jazera plávali krásne, majestátne labute. Široko-ďaleko nebolo elegantnejšieho a pôvabnejšieho tvora, ako boli ony. Celé dni trávili na vode, pretože ich husté biele perie sa vôbec nenamočilo a chránilo ich pred zimou.

Okolo jazera rástli vysoké topole, v ktorých hniezdili čierne vrany. Chodievali tam loviť potravu a ich škrekot bolo počuť široko-ďaleko.

Jedna vrana však k jazierku nelietala len kvôli potrave. Veľmi rada pozorovala labute, obdivovala ich eleganciu a krásu, až si jedného dňa zaumienila, že sa chce stať jednou z nich. Hoci žila na strome v pevnom a suchom hniezde spolu s ostatnými vranami, nepáčila sa sama sebe. Povedala si, že až vtedy, keď začne žiť tak, ako žijú labute, bude so sebou spokojná.

A tak opustila svoje hniezdo v korunách stromov a začala labute napodobňovať. Vošla do vody a učila sa plávať tak ako ony. Držanie tela sa snažila mať rovnaké, aby vyzerala z diaľky ako labuť. Perie si každý deň šúchala o kamienky na brehu, pretože chcela, aby zbelelo. Dokonca sa začala živiť rovnakou potravou ako labute.

Lenže nič z toho nepomáhalo. Stále nebola so sebou spokojná a okrem toho sa začínala cítiť veľmi zle. Krídla mala úplne oslabené, pretože z neustáleho máčania vo vode jej pierka vypadali a zredli. Z labutej potravy ju bolelo bruško, a tak vrana chradla a chorľavela. Čoskoro už nevládala ani poriadne lietať. Dokázala len skackať okolo jazierka.

Trvalo príliš dlho, kým si uvedomila, že z nej labuť nikdy nebude. No čo bolo ešte dôležitejšie, pochopila, že na to, aby bola so sebou spokojná, musí prijať, kým naozaj je. Že je vrana a nie labuť. Vrátila sa do svojho hniezda medzi ostatné vrany, pomaly sa začala uzdravovať…