Jedného dňa sa Maťko vybral do sveta, že si nájde nevestu. Ako tak vandroval krajinou, zablúdil do akejsi malebnej dedinky, kde na veselici spoznal krásnu dievčinu. Na druhý deň už sedel u gazdu, či by mu ju nedal za nevestu. Ten ho pekne privítal, usadil v kuchyni a dal mu napiť vody.
„Nože, zájdi do komory niečo pod zub priniesť,“ zavolal richtár na svoju ženu.
Tá odbehla do komory, že nejaké dobroty prinesie, ale už hodnú chvíľu sa nevracala.
„Nože, dcérka moja, choď sa pozrieť, čo tam tvoja mať toľko robí, že s tým jedlom neprichodí,“ poslal otec dcéru.
Dievčina odišla do komory, dvere za sebou zavrela, ale ani jej celú večnosť nebolo.
„Čo tam tie dievky stvárajú, že nás tu toľko čakať nechávajú?“ rozčuľoval sa otec a sám sa vybral do komory.
Čakal Maťko v kuchyni, posedával. Kukučka na hodinách odbíjala jednu hodinu za druhou, ale celej rodiny nebolo. Rozhodol sa teda ísť ich pozrieť, či sa im dačo neprihodilo, keď tak dlho z komory nevychádzajú. Otvoril dvere a zbadal, že všetci traja v objatí stoja a plačú, vzlykajú a bedákajú.
„Čože sa vám všetkým porobilo?“ opýtal sa udivene.
Lenže tí traja tak nahlas nariekali, že si Maťka v komore ani len nevšimli. Až po chvíli mama zdvihla hlavu a riekla: „Pozri, Maťko, tam hore, presne nad tebou, je do trámu zaťatá sekera. Keď sa vy mladí zoberiete a dieťa mať budete, istotne ho budeme aj sem do komory na obedný spánok ukladať. Sekera môže na dieťatko v kolíske ľahko spadnúť. Ach, to bude tragédia! Preto tu nariekame, lebo takmer istú smrť oplakávame.“
Maťko sa nestačil diviť. Nevedel, či sa má smiať, alebo rovno s nimi plakať. Utíšil ich, naspäť do kuchyne priviedol, usadil k stolu a povedal: „Ak sa mi podarí nájsť ešte aspoň…