Pred mnohými rokmi žilo v jednom anglickom mestečku isté dievčatko. Všetci ju volali Ada. Tak ako každé dieťa, aj ona sa veľmi rada hrávala. No Ada nebola ako jej rovesníčky. Nezvykla sa hrávať s bábikami a naháňačka s kamarátkami ju tiež nikdy nebavila.
Najradšej sa len tak túlala po vonku a popritom nadšene počítala – čokoľvek, čo jej zišlo na um. Raz, dva, tri, štyri, päť… Koľko je listov na strome či počet krokov, ktoré urobila od jej domu do školy, alebo aké množstvo cukríkov sa zmestí do sklenenej dózy u tety Betty. Všetko chcela mať presne zrátané a svoje výpočty si pre istotu zapisovala aj do denníčka. Počítanie ju skrátka bavilo úplne najviac.
Jedného dňa však Ada veľmi ochorela. Nemohla chodiť, pretože vážna choroba jej odobrala takmer všetku silu. Celé dni preležala v posteli a bezmocne pozerala cez okno na kŕdle vrán, ktoré radostne krúžili po oblohe.
„Ach, milé vrany, aké ste slobodné, môžete zaletieť, kam sa vám zachce,“ povzdychla si Ada. No vtom dostala nápad. Čo keby som aj ja mohla lietať? Teraz ma nohy nikam neunesú, no ak by som mala krídla, mohla by som poletovať nad našou ulicou. Zaletela by som aj do školy alebo k tete Betty.
Neváhala ani chvíľu, zobrala svoj zápisníček a hneď začala s prepočtami. Vďaka matematike, ktorej naozaj veľmi dobre rozumela, si totiž vedela ľahko vypočítať, aké krídla by potrebovala na svoju postavu či z akého materiálu by mali byť vyrobené. Papierové, drevené, ba aj drôtené a pokryté perím.
„Ako by som vyzerala s krídlami? Drevené sa mi asi nehodia. Navyše sú príliš ťažké. Ale tie z páperia, tie by sa mi páčili. Bola by som ako kamarátky vrany, možno by mi svedčali ešte viac,“ uvažovala nahlas a všetky svoje výpočty doplnila o pekné obrázky.…
