Kronikár a kováč

V dedine pod hradom sa z ničoho nič ozval veľký krik. Pred domom sedel sedliak so zlomeným kolesom z voza. Kôň s vozom prechádzal po hrboľatej ceste, až sa vylomili špice a koleso sa pokrivilo. Ľudia sa zbehli navôkol a premýšľali, čo s tým. Bez voza sa nedalo doviezť obilie ani drevo z lesa.

„Čo teraz?“ lamentoval sedliak. „Veď bez kolesa sa nepohnem ani na krok!“

Práve vtedy prechádzal dedinou kronikár. Keď to začul, hneď priskočil na pomoc. „Nič sa nebojte, mám tu svoje múdre knihy. Poviem vám, čo robiť,“ ubezpečoval prítomných. Zalistoval v hrubých zväzkoch, kde sa písalo o fyzike.

„Ehm, ehm,“ začal vážne, „tu stojí, že železo je veľmi tvrdý kov, ktorý sa získava zo železnej rudy. Už Rimania z neho vyrábali meče a brnenia. Našťastie, znalosti fyziky nám umožnia železo ohýbať.“ Tu prestal čítať. „Tak niekto chytro doneste kus železa a ohnite ho!“ poradil im dobromyseľne.

Dedinčania sa na neho pozerali, akoby spadol z višne. „A ty by si vari dokázal ohnúť železo?“ opýtal sa ho jeden z nich.

Kronikár sa zohol k rozlámanému kolesu, ale železnou obručou nedokázal ani pohnúť.

„Poďme radšej ku kováčovi,“ navrhol sedliak a všetci sa vybrali za ním.

Kováčova dielňa stála na okraji dediny. Už z diaľky bolo počuť zvuk kladiva a iskry lietajúce do všetkých strán. Pred dielňou sa hrali dvaja chlapci. Hádzali do piesku kúsky starého železa, ktoré zbierali, a skúšali ich triediť podľa veľkosti.

„Ocko hovorí, že raz z toho urobíme klince!“ poznamenal prvý chlapec so smiechom.

Kronikár nadvihol obočie. „Deti, vy tu tiež pracujete?“

„Pravdaže,“ odvetil hrdo druhý chlapec. „Ja pomáham nosiť uhlie, pumpujem mechy alebo podávam kladivo. Veď raz tiež budem kováčom. Ako by sme sa to naučili, keby sme len sedeli?“

Vtedy z dielne vyšiel kováč, spotený, ale …