Zrnko 9. časť

„Ej, ale sme krásnych strašiakov z toho odpadu povyrábali,” pochvaľoval si Imrich Vrtuľa, keď otvoril dvere na svojej chate. Na tento moment už čakala mucha so Zrnkom vo svojich nožičkách a konečne s ním vyletela na čerstvý vzduch.

„Vetrík, vetrík, dúchni prosím! Nech nájdem to miesto na zemi, kam patrím!“ zaželalo si Zrnko v okamihu, keď ho mucha v prúde vetra vypustila do neznáma, a letelo, až kým nepreletelo cez kopec na Slnečnú ulicu do závetria a začalo prudko klesať k zemi.

„To som si teda veľmi nezalietalo,” konštatovalo Zrnko, ktoré mierilo rovno do suda na zadržiavanie dažďovej vody. Vtom otvorila okenicu Teodora Nagebrená a letiace Zrnko vcuclo do jej chaty tak, že pristálo rovno na zrkadle, pred ktorým sa niekoľkokrát denne líčila.

Mala totiž taký zvláštny zvyk, že na svoju tvár nagebrila niekoľko vrstiev púdru a vo svojom živote spotrebovala asi tak kamión jednorazových odličovacích tampónov.

Maľovaním svojej tváre vytvorila toľko odpadu, že by mohla pokojne mať jednu skládku iba pre seba. Nuž a čo bolo najhoršie, myslela si, že ju táto činnosť tak skrášľuje, že si splní svoj sen a takáto pristrojená si nájde vytúženého muža.

Opak bol pravdou, lebo jej líčenie nebolo vôbec decentné a dávala na seba také vrstvy mejkapu, že sa niekedy vyrovnala murárovi, čo obhadzuje brizolitom fasádu na domoch. Ale inak to bola šikuľka a v záhrade pestovala hlavne ríbezle s cieľom vyrábať si vlastný prírodný sirup bez rôznych konzervačných látok.

Na jednej strane náramne „príroda” a na druhej za kamión jednorazových tampónov. To teda dohromady nejde.

„Héj, čo za bodku to mám na líci?!” začudovala sa Teodora pri pohľade do zrkadla, na ktorom bolo prilepené zrnko peľu. „Čo je toto za hnusnú bodku na mojej tváričke?!” divila sa ďalej a začala si odličovať hrubú vrstvu mejkapu, mysliac…