Chrontulienka 4. časť

Štvrtá časť zo série rozprávok Braňa Jobusa.

„Ten Chrontáčik hnusný dostal jednotku a ešte ho aj pani učiteľka pred celou triedou ústne pochválila! Tak toto mu len tak nedarujeme! Špinavec zašpinený!“ šepkal v lavici Žakarovi, svojej dvojičke, Krimplén, poriadne nahnevaný na Jalafáša. „To čo je za kúzlo toto?! Ten Chrontáčik to nemohol takto upratať, to je nemožné!“ pokračoval vo svojom hneve Krimplén, a jeho o pár sekúnd mladší brat Žakar tresol od nervov po školskej lavici.

Ich maminka bola módna návrhárka a celý život pracovala v textilnom priemysle. Možno aj preto im dala práve také mená, ako mali. Ale boli to teda riadni nezbedníci. Dokázali robiť zle, ubližovať, znervózňovať, podpichovať. Raz vystrájali obaja, inokedy len jeden z nich, potom zase druhý. Nekonečný kolobeh neplechy. Jednoducho – nič moc, čo sa výchovy týka. Ale oblečení boli priam dokonale, a vždy v čistom. Chrontáčik, ktorý sedel pred nimi, si to ich sústavné ubližovanie riadne odnášal.

„Veď my mu dáme jednotku za čistotu. Ešte si ani chrastu z ľavej ruky poriadne neoškriabal, a on si bude dostávať jednotky. Tak takú ešte nehrali!“ pridal sa do rozhovoru Žakar a nenávistne zagánil na svojho spolužiaka Jalafáša a zavrčal pritom ako tiger.

Nenávisťou prekypujúce dvojičky si po obede v školskej jedálni vypýtali dupľu a zvyškami jedla naplnili vedro, ktoré používala pani upratovačka na umývanie dlážky. Nenápadne ho skryli pod svoju lavicu a hneď po skončení obednej prestávky, keď si Jalafáš sadol na svoje miesto, vyliali pekne odzadu celý obsah vedra rovno na nič netušiacu Jalafášovu hlavu. Aleže úplne všetci spolužiaci sa šúľali od škodoradostného smiechu a konečne bolo v triede všetko tak, ako má byť. Po starom.

Jalafáš Ontáčik, prezývaný Chrontáčik, bol zas a znova terčom posmechu. Ten sa celý nešťastný zdvihol zo stoličky a bez slova odišiel domov – prezliecť sa. Ešteže býval blízko…