Zrnko 3. časť

Na kraj lesa v blízkosti elektrického vedenia, v mieste, kde na zem spadla ranená hus, zavolali na pomoc najlepšieho lesného lekára – ďatľa, ktorý bez najmenšieho zaváhania okamžite začal kontrolovať životné funkcie otrandženej husi.

„Pani hus, počujete ma? Ako sa voláte? Vnímate?“ zasypal ďateľ otázkami dezorientovanú hus.

Tá pootvorila jedno oko, zagágala a riekla: „Volám sa Periuslava. Niečo mi vletelo do oka, rozkýchala som sa, zaslzila – a tresk na zem.“

„Počkajte, prosím, pootvorte to slzavé oko. Pozriem sa, či tam čosi nemáte. Mali ste naozaj šťastie, lebo elektrický prúd vás kľudne mohol aj usmrtiť. Stačilo, keby ste sa uzemnili.“ Ďateľ poťukal zobákom o lekárničku a vytiahol z nej sterilný tampón.

„Ale veď som sa uzemnila. Aha, ako som sa rozpleštila na zem!“ snažila sa zavtipkovať hus, ktorá bola ešte stále poriadne otrasená z nárazu a s otvoreným okom čakala na zásah lekára.

Ďateľ s jemnosťou chirurga vytiahol zobákom z jej oka slzami premočené Zrnko peľu a riekol: „Tak z tohoto ste sa rozkýchali a zaslzili. Určite máte alergiu na peľ, pani hus. Mali ste v oku toto, ľaľa!“ ukázal jej na zobáku prilepené od sĺz mokré Zrnko a jemnunko ho položil na hrudu vyschnutej zeme.

„To si bolo ty, čo si mi do oka vlietlo!? Veď si ma skoro zabilo!“ zareagovala zvýšeným hlasom Periuslava, až sa i zvieratká v lese preľakli. Zrnko si potom opatrne položila na perie a ťarbavým husím krokom sa pomalinky presunula pod prvý strom na kraji lesa, kde mala hniezdo kukučka, čo hlasným kukaním dávala celému lesu na známosť, koľko je hodín.

„A!“ spozornel ďateľ. Po chvíľke zvolal: „To už je toľko hodín!? Je čas pokračovať v liečbe. Tuto strom, pod korým sa práve nachádzame, je chorý a rád by som ho zachránil. Predsa len… toto miesto na oznamovanie presného času je pre zvieratká,…