Znamenití pomocníci

Žila raz jedna kráľovná, ktorá vládla sama v kráľovstve zvanom Ripirapel. Mala len jedinú dcéru, no bola taká nádherná, že chýry o jej kráse sa doniesli do každého kúta sveta. A tak pytačov, čo ju chodili pýtať o ruku, bolo naozaj neúrekom.

Ale žiadny z nich nepochodil, pretože jej matka, kráľovná, dávala pytačom také ťažké úlohy, aké nebol schopný nikto splniť. Krásu svojej dcéry si chcela nechať len pre seba, nechcela sa jej ani za nič vzdať. Ba dokonca každého jedného pytača, ktorý nedokázal náročné skúšky splniť, dala kráľovná nemilosrdne zavrieť do temného žalára a na štyri zámky zamknúť.

O prenádhernej princeznej sa jedného dňa dopočul aj istý princ. Pochádzal z takého maličkého kráľovstva, čo ani len meno nemalo. Princ bol však veľmi odvážny a povedal si, že on dostane ruku princeznej stoj čo stoj.

Keď si princove úmysly vypočul jeho otec, ustarostene si povzdychol a hneď syna varoval: „O ruku krásnej princeznej už pýtali aj tí najväčší a najmocnejší vládcovia z ďalekých krajín, a neobstáli. Zvyšok svojho života kvôli tomu strávia v temnote za mrežami. Si si istý, že ty to zvládneš, synak môj? Matka princeznej je veľmi krutá a zlá žena.“

Ale mladý princ bol tvrdohlavý a nenechal sa nikým a ničím odradiť. Zaumienil si, že princezná sa stane jeho ženou, a tak sa vydal na dlhú a strastiplnú cestu za svojou vysnívanou nevestou.

Ako tak kráčal cudzím krajom, naraz stretol muža, ktorý mal brucho veľké ako sud.

„Kamže, kamže, mládenec?“ prihovoril sa muž princovi.

„Idem na pytačky do Ripirapelu. A ty? Ako ťa volajú?“ pustil sa s ním do reči princ.

„Ja som Bruchatý. Počul som, že v tom kráľovstve sa stoly od hromady jedla priam prehýbajú, takže veľmi rád by som sa tam do sýtosti najedol,“ rozprával Bruchatý, tľapkajúc sa pritom po svojom …