Želanie na tanieri

Mateja v ten deň prebudil slnečný lúč, ktorý mu zasvietil priamo do očí. Ale on len zahundral, otočil sa a spal ďalej. Do škôlky sa mu vôbec ísť nechcelo. Hovoril to už včera mamke a ockovi, keď spolu sedeli pri večeri.

„Maťko, ty chodíš do škôlky, my do práce, a popoludní sa tu všetci stretneme a ešte si spolu užijeme zvyšok dňa,“ dohovárala mu mamička.

„O to viac sa potom na seba tešíme,“ pridal sa otecko.

„Ja chcem ísť tiež do práce! Už ma nebaví byť malý!“ vykríkol chlapec, hodil lyžicu do taniera a nahnevane odbehol do svojej izbičky. Lyžica zacinkala o obrázok zlatej rybičky na dne taniera. Bol to Maťkov obľúbený tanier – vždy sa s mamičkou smiali, že mu tá zlatá rybka raz splní tri želania.

Ale so želaniami treba zaobchádzať opatrne.

Matej čakal, kedy ho mamka príde jemne pohladkať po vlasoch, aby ho zobudila, ale mamky nikde. Hodiny už poznal, a tak z tých, ktoré mal na stene, vylúštil, že je najvyšší čas vstávať. Žeby mamička zabudla? To sa mu nezdalo.

Alebo dnes bude môcť zostať doma? To by bola paráda! Potom si spomenul, ako mu Kajka sľúbila, že ho naučí urobiť píšťalku z listu ostrice. No chápete to, píšťalka z obyčajnej trávy? To by Maťko naozaj rád vedel. Ale zostať doma bude aj tak ešte lepšie.

Chlapec vyskočil z postele. Zo skrine vytiahol svoje obľúbené tričko a tepláky. Ale... čo to? Začal sa obliekať ako obvykle, no sotva napchal ruku do rukáva. Skúsil tepláky – lenže akoby sa mu zväčšili nohy. Nech sa snažil, ako chcel, nenatiahol ich na seba ani ako kraťasy.

Ako je to možné? Poškrabal sa na brade, pretože ho nejako zvláštne svrbela.

A čo má znamenať toto? Namiesto hladkej kože nahmatal… vlasy? Fúzy? Vari mu už …