Bolo raz jedno hračkárstvo s veľkým výkladom. V tom výklade stála škatuľa. A v tej škatuli bolo starostlivo uložených dvadsaťpäť cínových vojačikov. Trpezlivo ležali a čakali, kým si ich niekto kúpi. Všetci boli bratia, pretože ich odliali z jedného kusa cínu. Na sebe mali červeno-modrú rovnošatu, v ruke zbraň a všetkým to náramne pristalo.
Jedného dňa ich tváre konečne zalialo denné svetlo. Niekto otvoril škatuľu!
„Jéj, cínoví vojačikovia!“ radostne zvolal malý chlapec a zatlieskal. Potom začal všetkých vojačikov vyrovnávať pekne vedľa seba do šíku na stôl. Okrem nich tam stála ešte torta – chlapec mal totiž narodeniny a vojačikov dostal ako darček.
„Pozrimeže, tento je nejaký inakší,“ vyhlásil chlapec. A skutočne: na posledného vojačika už nezostalo dosť cínu, a mal preto len jednu nohu. Napriek tomu stál rovnako pevne ako jeho bratia. A po svete sa rozhliadal snáď ešte čulejšie.
Bystrými očami si hneď všimol, že v izbe stojí aj krásny papierový zámok. Okolo neho rástli malé papierové stromčeky a obklopovalo ho zrkadlo, ktoré malo vyzerať ako jazero. Na jazere sa zrkadlili snehobiele labute. Najkrajšia z toho výjavu bola drobná bábika. Aj ona bola z papiera. Na sebe mala belostnú sukničku ozdobenú lesklou hviezdou a práve stála na jednej nohe. Bola to totiž tanečnica.
„To by bola žena pre mňa!“ vzdychol úžasom vojačik. Zaumienil si, že sa s ňou zoznámi. Zatiaľ sa pohodlne oprel o zdobenú tabatierku a čakal.
Keď prišiel večer, chlapec vrátil všetkých vojačikov do škatule a odbehol sa okúpať. Len jediný z nich zostal nepovšimnutý na stole – jednonohý vojačik. Stále zasnene pozoroval svoju tanečnicu.
Na druhý deň ráno sa chlapec spolu s ďalšími deťmi hneď utekal hrať s vojakmi. Toho jednonohého postavili do okna. Ktovie, možno to spôsobil prievan, no okno sa z ničoho nič…
