Zebra, ktorá milovala dúhu

Deti, viete, ako vyzerajú zebry?

Presne tak: na zebrách si každý hneď všimne najmä to, že sú čierno-biele.

Veru, všetko, čo čierno-biele zebry vo svojej čierno-bielej škôlke zbožňovali, muselo byť čierne alebo biele. Malé zebry preto rady hrali šach, alebo aspoň dámu. Jedávali bielu krupicovú kašu s čiernym makom. Keď mali sviatok, dali si bielu vanilkovú zmrzlinu s kúskami čiernej čokolády. Ak zebry pozerali televízor, tak len starý, čiernobiely. A ak sa chceli s niekým hrať, tak jedine s bielymi volavkami alebo s čiernymi pštrosmi. S inými zvieratami sa zebry nebavili.

Až na Matildu. Matilda bola trochu neobyčajná zebra. Napriek tomu, že bola tiež čierno-biela ako všetci jej kamaráti, lákali ju farby. Keď ostatné zebry kreslili na papier čiernymi pastelkami kominárov, snehuliakov, tučniakov a ľadové medvede, Matilda by rada nakreslila... dúhu. Ale nemala na to žiadne farebné pastelky.

„Chcela by som nakresliť... dúhu,“ zašveholila Matilda potichu, takže jej nikto nerozumel.

„Čo chceš nakresliť?“ naklonila sa k nej kamarátka Anežka.

„Dúhu,“ povedala trochu hlasnejšie.

„Dudu?“

„Chcem nakresliť dúhu,“ takmer zakričala Matilda.

Zebry na ňu nechápavo hľadeli. Papuľky mali otvorené dokorán. Aj oči mali vypúlené. Biele buľvy a čierne zreničky.

„Ale, ale veď... ona je... f... f... fare... fuj!“

„Je farebná!“ vyslovila nebojácne Matilda. „Je úžasne farebná. Je nádherne farebná!“

„Ale my sme predsa zebry. Náš svet je čiernobiely. Iné farby nepoznáme a ani nepotrebujeme. Na čo by nám boli? Úplne si vystačíme s týmito dvoma. Aj naši rodičia to tak mali, aj starí rodičia...“ povedala Anežka.

„Hovorí sa dokonca, že farby škodia!“ upozornila iná malá zebra.

„Ja sa iných farieb bojím!“ zvolal ktosi. „Veď ich je tak veľa! A ešte sa aj môžu medzi sebou miešať! Nikto nevie, ktorá farba sa hodí ku ktorej,“ odpovedali ďalšie a ďalšie kamarátky.

Matilda si povzdychla.…