Marián Dyno Burič
Kde bývajú pocity: Prekvapenie
Aký pocit spozná Martinko dnes? Na ďalšom poschodí činžiaka ho čaká prekvapenie v podobe vynaliezavého pána suseda. Vyber sa spolu s ním na cestu za emóciami a stretni – ako inak – práve prekvapenie.
Deti, viete, ako vyzerajú
Presne tak: na zebrách si každý hneď všimne najmä to, že sú čierno-biele.
Veru, všetko, čo čierno-biele zebry vo svojej čierno-bielej škôlke zbožňovali, muselo byť čierne alebo biele. Malé zebry preto rady hrali šach, alebo aspoň
Až na Matildu. Matilda bola trochu neobyčajná
„Chcela by som nakresliť... dúhu,“ zašveholila Matilda potichu, takže jej nikto nerozumel.
„Čo chceš nakresliť?“ naklonila sa k nej kamarátka Anežka.
„Dúhu,“ povedala trochu hlasnejšie.
„Dudu?“
„Chcem nakresliť
Zebry na ňu nechápavo hľadeli. Papuľky mali otvorené dokorán. Aj oči mali vypúlené. Biele buľvy a čierne zreničky.
„Ale, ale veď... ona je... f... f... fare... fuj!“
„Je farebná!“ vyslovila nebojácne Matilda. „Je úžasne farebná. Je nádherne
„Ale my sme predsa zebry. Náš svet je čiernobiely. Iné farby nepoznáme a ani nepotrebujeme. Na čo by nám boli? Úplne si vystačíme s týmito dvoma. Aj naši rodičia to tak mali, aj starí rodičia...“ povedala Anežka.
„Hovorí sa dokonca, že farby
„Ja sa iných farieb bojím!“ zvolal ktosi. „Veď ich je tak veľa! A ešte sa aj môžu medzi sebou miešať! Nikto nevie, ktorá farba sa hodí ku ktorej,“ odpovedali ďalšie a ďalšie
Matilda si povzdychla.…