Kde bývajú pocity: Robot

Domov som sa vrátil trochu smutný. Prešiel som celý činžiak zdola nahor, a aj tak som nenašiel, čo som hľadal.

„Vyzeráš nešťastne,” všimla si mamka. „Poďme sa pozrieť do technického múzea, to ťa iste rozveselí. Majú tam predsa výstavu robotov!“

A tak sme vyrazili. Mamka dobre vie, že rozprávky o robotoch mám veľmi rád. A na tejto výstave boli roboti od výmyslu sveta. Niektorí vyzerali len ako zložité stroje, iní sa podobali na ľudí – mali hlavu, ruky, nohy a svietiace oči. Chodil som od jedného robota k druhému a nevedel som sa vynadívať.

A čo všetko dokázali! Hrať na klavíri, vzniesť sa do vzduchu, dokonca aj rozprávať!

„A-HOJ. A-KO SA VO-LÁŠ?” ozval sa rozprávajúci robot plechovým hlasom. „TE-ŠÍ MA, ŽE ŤA SPO-ZNÁ-VAM.“

„Ako smiešne rozpráva,“ poznamenal som veselo. „Každá veta znie rovnako.“

„To preto, že je to stroj, a nie živý človek. Nemá emócie ako my ľudia,“ vysvetlila mi mamka.

Spomenul som si na paniu na ihrisku, ktorá povedala, že bez emócií by sme boli ako roboti.

Mamka pokračovala: „Tento robot síce vie rozprávať, ale necíti ani radosť, ani smútok. Hovorí, že sa teší, no jeho hlas je stále rovnaký, počuješ?“

„TE-ŠÍ MA, ŽE ŤA SPO-ZNÁ-VAM,“ zopakoval robot presne tak isto ako pred chvíľou. Neusmieval sa, lebo jeho ústa sa nevedeli hýbať. Bola to len diera, z ktorej vychádzal hlas.

„Takže toto sú tie emócie?“ opýtal som sa neveriacky.

„Áno, Martinko,“ prikývla mamka. „Sú to pocity, všetko, čo cítime. Môže to byť napríklad smútok, radosť alebo hnev. Máme ich v sebe. Bývajú v každom z nás.“

Prekvapene som sa na mamku pozrel. Pohladil som si brucho, či v sebe tie emócie nenahmatám. No nič zvláštne som pod rukami necítil.

„A ja som ich hľadal v našom činžiaku,“ posmutnel som.

„Veď si…