Záškodník Saci Perere

Uprostred Južnej Ameriky, v ďalekej krajine menom Brazília, kúsok od mora a pralesa sa rozprestiera malebná dedinka. Dedinčania sa venujú pestovaniu pomarančov a namiesto prasiat a vrabcov sa im okolo chatrčí preháňajú mravčiare a papagáje.

Práve v tejto dedine sa jedného večera susedia ako obvykle zišli pri hrnčeku dobrej brazílskej kávy. Rozprávali si historky, kto čo najpodivnejšie zažil.

„Raz, keď som bol zbierať v pralese drevo, vyliezol na mňa z krovia Boitatá! Obrovský had s býčími rohmi a ohnivými očami. Keď sa zadíva priamo na vás, oslepnete! Ale našťastie spoznal, že sa správam k prírode s úctou a neničím ju, tak len prísne zasyčal a hneď bol preč!“ povedal prvý.

„To nič nie je. Moja oslica kedysi čakala mladé. Zle to znášala a zdalo sa, že neprežije. V noci, keď mala porodiť, zašiel som k nej do stajne a nad oslicou stál Anhangá! Biely jeleň s červenými očami. Neviem, aké kúzla urobil, ale ráno bola oslica ako rybička a porodila dokonca tri silné mláďatá! Doteraz sú mojimi najlepšími pomocníkmi,“ vyťahoval sa druhý.

„To ja som zamlada zazrel krásnu Iaru, vodnú pannu z rieky v údolí!“ prekrikoval ich tretí. Aby bolo jasné, že toho zažil najviac, dodal: „A ešte som sa v horách stretol s Lobisomemom, príšerným vlkolakom, ktorý prehĺtal ovce ako jednohubky.“

„A čo ty? Povedz nám tiež nejakú historku,“ podpichovali susedia Pedra.

„Ach, kamaráti. Ako vám závidím, že ste tie prízraky len stretli a nechali vás tak. Ja som raz na trhovisku v meste narazil na Saciho Perereho a odvtedy mi nedá pokoj. Kazí mi pôdu, vysušuje studňu, nosí pleseň na pomaranče, dobytok zamoruje blchami, je to hrôza,“ povzdychol si Pedro.

Susedia sa rozosmiali. „Keby si sa tak nevyhováral! Si lenivec a nešika. Radšej pospávaš na slniečku, ako by si sa…