Zajačia pečienka

Bolo to dávno-pradávno, v podmorskom kráľovstve v Južnom mori. Stalo sa, že sám Dračí kráľ, ktorý tomuto kráľovstvu vládol, náhle ochorel. Doktori z celého šíreho mora sa ho snažili vyliečiť, ale márne. Keď už vyskúšali všetky podmorské lieky a ani jeden z nich kráľovi nepomohol, lekári jednomyseľne vyhlásili: „Vážený Dračí kráľ, jediná vec, ktorá ťa dokáže vyliečiť, je zajačia pečienka.“

Ako však zohnať zajačiu pečienku uprostred mora? Veď v kráľovstve jakživ nikto živého zajaca ani nevidel. Dračí kráľ teda zvolal všetkých svojich radcov a opýtal sa, ktorý z nich bude ochotný vydať sa na pevninu, aby pohľadal a priniesol zajačiu pečienku. Radcovia však zahanbene mlčali. Mlčali veľryby, mlčali chobotnice aj sasanky, mlčali homáre aj morské koníky. Každý sa veru ukrutne bál vyjsť z mora a vkročiť na súš. Naostatok sa predsa len zdvihla jedna malá plutva – to sa prihlásila malá korytnačka.

„Ja dokážem plávať v mori, ale aj chodiť po súši. Vaše veličenstvo Dračí kráľ, vydám sa na pevninu a prinesiem pre vás zajačiu pečienku.“

A tak udatná korytnačka vyplávala z ďalekého Južného mora, plávala dňom i nocou, až napokon doplávala na súš. Tam potom blúdila piesočnými plážami, horami aj lesom, a v lese nakoniec našla malé biele zvieratko, ktoré si veselo hopkalo po tráve.

„Vážený pane,“ oslovila ho korytnačka, „vy akiste budete zajac, však?“

„Presne tak,“ odvetil zajac. „Prečo sa pýtaš?“

„Posiela ma jeho veličenstvo Dračí kráľ z Južného mora. Dostala som za úlohu nájsť zviera, ktoré vyzerá presne ako ty – biele, huňaté, s dlhými ušami. Mám mu odovzdať srdečné pozvanie, aby prišiel navštíviť nádherný kráľov palác na dne mora.“

„Veruže rád by som zašiel k nemu na návštevu,“ zamyslel sa zajac. „Ale ako by som sa tam dostal? Plávať neviem, a pod vodou by mi voda natiekla do očí aj do úst. Nemohol by…