Mio na hodine hudobnej výchovy

Sloník Mio zašiel najprv do školy k deťom len tak – nakuknem a zas sa poberiem, myslel si. Hodiny s deťmi ho však začali tak baviť, že si do školskej lavice sadal deň čo deň. Rovnako, ako mal sloník rád deti, panie učiteľky a pánov učiteľov, obľúbili si ho aj oni.

Keď bolo príliš teplo, ovieval ich svojimi veľkými šedivými ušami. Keď sa cestou na obed spustil dážď, odviezol deti na chrbte, aby boli v jedálni rýchlejšie. Pretože zbožňoval zvonenie školského zvončeka, nadšene mu vždy pomáhal – zdvihol zakaždým chobot do výšky a radostne trúbil.

Práve vďaka tomu pani učiteľke napadlo, ako Miovi pripraviť veselé prekvapenie. V pondelok ráno vstúpila do triedy s CD prehrávačom.

„Pondelkové ráno začíname hudobnou výchovou,“ povedala na začiatku hodiny. „A pretože nás toho dnes čaká veľa, rovno začneme. Pripravila som si pre vás zábavný kvíz – spoznáte všetky hudobné nástroje, ktoré vám pustím?“ S týmito slovami stlačila tlačidlo.

„To je klavír!“ Peťko skoro vyskočil z lavice.

„Presne tak, klavír. Ten poznáte aj z našej triedy. Uhádnete aj ďalšiu hádanku? Aj tento nástroj je strunový – ale je to na ňom možné spoznať na prvý pohľad, na rozdiel od klavíra.“ Pani učiteľka sa usmiala a prehrala ďalšiu nahrávku.

„Husle?“ skúsila Katka váhavo. Vždy sa trochu ostýchala, ale keďže na husle hral jej ocko, veľmi dobre ich poznala.

„Výborne, Katuška,“ prikývla pani učiteľka. „A toto? Tento nástroj je s husľami príbuzný, ale už je oveľa väčší a ťažší,“ pokračovala s ďalšou ukážkou.

Deti sa do hlbokých tónov najprv pozorne započúvali. Potom sa Janíkovi rozžiarili oči: „Žeby to bola basa?“

„Správne, je to basa. Spisovne sa volá kontrabas,“ prisvedčila pani učiteľka. „A viete, koľko strún má kontrabas?“

Mio na odpoveď štyrikrát zatrúbil.

„Štyri, presne tak, Mio! Mám tu pre vás ešte jeden strunový nástroj. Ten má pre zmenu…