Silný severný vietor sa preháňal po krajine a všade, kam prišiel, pred ním zatvárali okenice a schovávali sa. Mal naozaj veľkú silu. Mohol lámať stromy, keď sa mu zachcelo, alebo priviať takú fujavicu, že hrubou vrstvou snehu pokryl celú krajinu. Na šírom mori vedel urobiť také veľké vlny, že ich žiadna rybárska loď nedokázala zdolať, a tak rybári radšej v ten deň ani nevyplávali. Aj migrujúce vtáky sa mu veľkým oblúkom vyhýbali, lebo letieť oproti takému silnému vetru by ich stálo všetky sily.
Raz, vysoko nad zemou, stretol tento severný vietor slnko. Hneď sa mu začal posmievať, že je silnejší. „Uhni mi radšej z cesty, lebo ťa odvejem tak ďaleko, že už nikdy na túto zem nedosvietiš!“
Slnko sa však nedalo, a tak vznikla hádka o to, kto je silnejší. Ani jeden z nich nechcel ustúpiť.
Vtom obaja uvideli na zemi pútnika, ako kráča prašnou cestou. Vietor chcel hneď vytvoriť prašnú búrku, aby preukázal svoju silu, ale slnko ho zastavilo. Dohodli sa, že ten, kto skôr vyzlečie pútnika z kabáta, vyhrá.
A tak začal vietor fúkať pútnikovi popod kabát. Najprv z jednej strany, potom z druhej. Zakaždým sa pútnikovi kabát nadvihol, ale nikdy to nestačilo na to, aby ho z neho vyzliekol. Nahnevaný vietor začal fúkať čoraz silnejšie, no namiesto toho, aby z pútnika kabát sfúkol, dosiahol iba to, že ten sa poriadne pozapínal a napokon sa ukryl v skalnom previse. Nakoniec bol vietor už taký vyčerpaný, že sa celkom vzdal. Pred slnkom priznal, že nedokáže pútnikovi kabát zobrať.
Slnko nič nepovedalo, len sa usmievalo. Keď vietor stíchol, pútnik sa opäť vydal na cestu. Opustil skalný previs a ďalej kráčal po prašnej ceste. Slnko vyšlo na oblohu, ktorá bola úplne bez oblakov, lebo vietor všetky rozfúkal. V tichosti sa na pútnika usmievalo a pozorovalo ho.…
