Violet a vločka

Kde bolo, tam bolo, pravdepodobne v našom meste vládol pokojný predvianočný večer. Z nadýchaného obláčika začalo krásne snežiť. Tisíce drobných snehových vločiek jemne padali na zem. Usporiadane a pôvabne. Akoby spievali snehovú melódiu, na-na-na-la-la-la.

Iba jedna vločka bola celkom iná. Pardon, teraz trošku klamem. Každá vločka je predsa celkom iná. V celom šírom svete vraj nenájdeme ani dve navlas rovnaké. Lenže táto vločka bola skutočne iná. Zatiaľ čo ostatné padali v rytme na-na-na-la-la-la, ona si tancovala asi takto: tiki-biki-vruta-buta-baki-bika-ba, tuka-vuka-matatuka-ruka-cuka-da.

Pri takomto divokom snežení občas narazila do iných vločiek a tie sa hnevali: „Och, ty jedna, nevieš sa slušne snežiť?“

Aj obláčik sa mračil a lamentoval: „Čo to tá vločka vyvádza?!“

A tak tam snežilo na krásne malé námestie. Veľa ľudí na tom námestí spoločne spievalo vianočné na-na-na-la-la-la. Niektorí držali v dlaniach sviečky, iní sa držali za ruky, usmievali sa, pili teplý čaj a pokojne si obzerali rozžiarený vianočný stromček.

Len jedno dievčatko v červenom kožúšku nestálo až tak pokojne. S úsmevom na perách tancovalo samo pre seba, asi takto: tiki-biki-vruta-buta-baki-bika-ba, tuka-vuka-matatuka-ruka-cuka-da.

Maminka ju nežne upozornila: „Ach, Violet, nemôžeš aspoň dnes byť trošku pokojnejšia a nevrtieť sa? Veď sú už skoro Vianoce!“

Violet totiž nikdy neposedela ani päť minút. Neustále vyrušovala a odbiehala. Každú vec si musela obzrieť rýchlo a práve vtedy, keď si zmyslela. Keď mala v škole počítať, radšej polhodinu pozerala von oknom a potom všetky príklady vypočítala za minútu. Občas vykríkla na hodine správnu odpoveď, aj keď sa pani učiteľka na nič nepýtala. Dospelí ju preto často hrešili:

„Dievča, zase sa nezmestíš do kože?“

Ale dedko Vladko na svoju vnučku vždy žmurkol. „Deti majú byť živé a veselé! Dieťa, ktoré ticho sedí v kúte, bude zaiste choré!“ tvrdil.

Violet aj dnes na vianočnom námestí s úsmevom…