Vodník Bublaník a tajomstvo starého mlyna

Písal sa rok 1620. Na brehu riečky stál starý, celkom maličký mlyn, ktorého vodné koleso sa s tichým šplechotaním točilo v tieni vŕb. Práve ho kúpil mlynár menom Matej Žužula. Bol to šikovný, pracovitý muž s láskavými očami, ktorý sa sem presťahoval so svojou ženou Magdalénou a dvoma deťmi – Anežkou a Jurkom. Všetci boli z nového začiatku nadšení. Netušili však, že mlyn ukrýva temné tajomstvo.

Už prvá noc nebola ako z rozprávky. Keď si všetci políhali, Matej len ťažko zaspával. Odvšadiaľ sa ozývalo škrípanie, kroky a tichý smiech, ktorý prenikal až do špiku kostí. Magdaléna sa chúlila pod perinou a deti sa tlačili k sebe.

V druhú noc sa záhady stupňovali. Vrecia s múkou padali bez príčiny, mlynské koleso sa zadrhávalo a Matej si bol istý, že zazrel tmavý tieň, ako mizne za truhlicou. A v tretiu noc sa z komína ozýval desivý šepot.

Matej s Magdalénou už boli v koncoch. Mlynár sa zveril susedom, ale tí len krčili plecami. „To je mlyn plný nešťastia. Šimon Kolár ho predal, pretože tam straší,“ prezradili mu.

Jedného dňa, keď šiel Matej po vodu k rieke, stretol podivnú postavu. Bola to bylinkárka Mária, sivovlasá žena so záhadnými očami. Keď si vypočula Matejovo rozprávanie, povzdychla si a riekla:

„To nie je obyčajné strašidlo. Je to duša, ktorá páchala zlo. Kým neodhalíš jeho meno a neodpustíš mu, nebudeš mať v mlyne pokoj.“

Ale ako zistiť meno ducha, keď ten iba poletuje po nociach a víri prach v kúte?

Matej bol zúfalý. Začal sa modliť, hľadať v starých zápisoch aj v rôznych povestiach, ktoré kolovali po dedine. Ale bez výsledku.

Raz večer sa vybral na dlhú prechádzku pozdĺž riečky. Sadol si pod starú vŕbu a započúval sa do zurčania vody. Tu si všimol, že sa v…